Na dne

Stereotyp:

V noci som sa zobudila na to, že nie som doma.

Prevrátila som sa na chrbát a zistila, že vedľa mňa si spokojne odfukuje Zayn.

Chvíľu som pozerala do stropu, no potom som vyliezla z postele a šla pohľadať kuchyňu. Keďže som tu bola len raz a to som šla rovno do obývačky, ani som nevedela, na ktorú stranu ísť...

Dobre, nebolo až také ťažké zorientovať sa tu.

Napustila som si pohár studenej vody, ktorý som pomaly pila pri svetle z digestora.

Zvláštne mi skrúcalo žalúdok. Ako keby sa malo niečo stať. Ten pocit som dosť dôverne poznala. Často som ho mávala, keď som bola mladšia. No od doby, čo som bývala sama som ho už nepociťovala.

"Prečo nespíš?" Prekvapil ma rozospatý hlas za mojím chrbtom.

Od ľaku som až nadskočila a vyliala trochu vody.

Z dresu som zobrala špongiu a vodu utrela.

"Nedalo sa mi spať." Povedala som, keď som sa mu pozrela do očí. "Spím v cudzej posteli, v novom prostredí, nezvyknutá na ďalšieho človeka spiaceho vedľa mňa a do toho všetkého ma bolí žalúdok."

"Prepáč." Podišiel ku mne a chytil ma za ruky. "Nechcel som ťa budiť, keďže si mi v aute zaspala a predstava, že by som s tebou spal v jednej posteli vyhrala nad predstavou, že by som ťa nechal spať doma samu. A teraz poďme spať. Ten svadobný salón ma úplne vyždímal. Cítim sa ako odšťavený citrón."

Pri spomienke na ten mučiteľský výraz, ako sedí na bielom, koženom gauči pred kabínkami a tvárí sa akoby ho to strašne zaujíma, no pritom sa v hĺbke duše modlil, aby sme už vypadli.

"Nesmej sa, nabudúce ťa ja vezmem vyberať auto." Zaškeril sa, na čo som ja nahodila kyslú grimasu.

"Tak poď. Ideme spať." Zobral ma na ruky. Nohami som obopla jeho pás a nechala sa unášať do postele, kde som sa uložila na Zaynovom ramene a nechala sa uniesť do ríše snov.

____________________________________________________________________

Je osem hodín ráno. Zayn ešte tvrdo spí, no ja musím bežať do roboty. Budiť ho nechcem, preto z nočného stolíku schmatnem svoje oblečenie a idem do kúpeľne, kde sa dám do poriadku. 
Je ako spiace miminko. Blyslo mi hlavou.

Potichu som zavrela dvere na izbe a vošla do kúpeľne. 
No, nie je to až taká katastrofa, ako som očakávala. Vydýchla som si pri pohľade na seba v zrkadle.

Z práčky beriem rifle, ktoré som tam pred chvíľou položila a obliekam si ich. Následne aj tričko, vlasy si prehrabnem prstami a sťahujem do pevného drdlu.

Potichu prechádzam do obývačky, kde sa na chvíľu zastavujem pri stene s fotkami. 
Nemôžem uveriť tomu, že som si naozaj myslela, že je to jeho dieťa. Čo som si vlastne myslela? Veď na prvý pohľad je jasné, že tu žiadne dieťa nebýva. Žiadne hračky, pokreslené steny, žiadne detské veci. 
A keď tak teraz pozerám na tú jeho sestru, vidím určitú podobu. Rovnaký nos, čelo, pery....
Nemôžem uveriť tomu, že som taká hlúpa.

Z vrecka riflý vyťahujem telefón a hladím na čas.

Ešte mám trochu času.

Prechádzam do kuchyne, kde otváram chladničku. Vyberám jogurt, lyžičku a pozerám von oknom...

Z tohto bytu je naozaj pekný. Priamo na zelený park. Teda, teraz skôr farebný. Listy ktoré spadli zo stromou voľne poletujú po zemi, hrajú sa, naháňajú jeden druhého. Len pár bojovníkov sa s poslednými silami snaží udržať svojho konára a napadnúť dole, k ostatným.

Téglik od smotanovo-jahodoveho jogurtu hádžem do koša a znova sa presúvam do obývačky, kde sa snažím nájsť nejaký papier a pero.

Podarilo sa.

____________________________________________________________________

Nechcela som ťa budiť, bol si taký sladký, že mi to prišlo kruté. :3
Musela som bežať do roboty. :)
A ozaj, ukradla som ti jeden jogurt :D 
Vyspi sa :*   B.

____________________________________________________________________

Potichu som vošla do tichej miestnosti, v ktorej bolo počuť len pravidelný dych spiaceho Zayna.

Na nočný stolík som mu položila list, ktorý som mu napísala, a odišla z bytu.

____________________________________________________________________
"Ahoj." S úsmevom na tvári som zatiahla, keď za mnou do roboty prišiel Zayn.

Venoval mi rýchli bozk a sadol si za bar.

"O chvíľu končím. Dáš si zatiaľ niečo?" Spýtala som sa s úsmevom na tvári.

"Jedno pivko by bodlo." Zaškľabil sa.

"Okej. Takže jednu kofolu." Vyplazila som mu jazyk, na čo sa on zasmial.

Nemala som ani len čas sa na chvíľu zastaviť. Celé mesto si asi zmyslelo, že dnes prídu sem. Keď mi konečne skončila šichta, pobrala som si svoje veci a konečne sme vypadli, mala som pocit, že nezvládnem cestu domov.

Takto to fungovalo skoro každý deň, okrem  tých, kedy som mala. 
____________________________________________________________________
Ubehol mesiac.

Mesiac, ktorí konečne vyvrcholil tým dlho pripravovaným dňom.

Svadbou Thomasa a Elizs.