Na dne

Vzchop sa!:

Keď je človek v depresiách, nič sa mu nechce. Iba sa topí vo vlastných myšlienkach, premýšľa nad tým čo bolo, čo by zmenil, čo by chcel spraviť inak, ako to spravil. Premýšľa nad tým, čo by bolo, ak by sa dal čas vrátiť späť.

Vedela by som zmeniť minulosť?

Čo ak by som niečo spravila inak?

Čo ak by sa niektorým situáciám dalo vyhnúť?

A možno by sa nezmenilo nič, okrem budúcnosti.

Takéto otázky sa mi rojili v hlave od kedy odišiel Zayn.

Prechádzala som sa dokola po byte, pripadala som si ako lev v klietke, až kým som samu seba nezačala znervózňovať, a tak som sa presunula na gauč. Tam som si sadla do tureckého sedu a tupo hľadala pred seba. To mi však tiež nevydržalo dlho. Stále som musela niečo robiť. Asi nepatrím medzi tých depresívnych, ktorý by najradšej spáchali samovraždu. Rozhodla som sa upratať. Začala som kuchyňou, skončila som kúpeľňou. Ani to ma však nezamestnalo na dlho. Rozhodla som sa poprehadzovať nábytok v spálni. Chriss z toho asi nadšený nebude, ale ja teraz fakt potrebujem niečo robiť. Inak asi explodujem.

Tam, kde bola posteľ je teraz televízia, tam, kde bola televízia je teraz posteľ, nočné stolíky sú tak ako pred tým po bokoch postele. Knihy na poličkách som usporiadala podľa abecedy a farby.

Spokojná som vyšla z izby.

Chvíľu som sedela v kuchyni a jedla nejaké cestoviny. V hlave sa mi zasa rojili myšlienky, ktoré mi upratovanie vyhnalo z hlavy.

Takto to nepôjde. Z predsiene som zobrala kľúče od auta a vyšla z bytu.

_______________________________________

Ležala som v mäkučkej tráve na mieste, kde ma prvý krát vzal Zayn.

Spomienkam som sa nevyhla. No teraz mi nejako neprekážali.

Obloha bola jasná, slnko svietilo vysoko na oblohe, lúčmi mi pohládzalo uplakanú tvár.

Tu som sa cítila taká voľna. Všetko mi ležalo pri nohách. Nebo som mala na dosah ruky. Nechcelo sa mi z tadiaľto odchádzať. Chcela som tu zostať a počkať, kým mi všetky problémy nedajú pokoj.

Keď som odchádzala, bol už večer, slnko už zašlo za obzor. Mesto pomaly zakryla tma.

Asi je čas ísť domov. Pozbierala som sa zo zeme a šla domov.

_______________________________________

"Chýbaš mi." Na mobil mi prišla správa.

Hneď za ňou prišla ďalšia. "Poď na skype."

Obe správy boli od Chrissa.

Ležala som v posteli, na kolenách položený notebook.

"Ahoj." Usmiala som sa do kamery.

"Ahoj." Aj on sa usmial.

"Ako je vo Francúzsku?" Spýtala som sa.

"Vlastne ani neviem. Nemám čas sa ani obzrieť vôkol seba. Stále je tu nejaká práca." Sťažoval sa.

Nemala som moc náladu na dlhé rozhovory. Skôr som sa chcela len schúliť do klbka a spať.

"Zlato, čo sa deje?" Zo zamyslenia ma vytrhol Chrissov ustaraný hlas.

Nič sa nedeje." Povzdychla som. Nechcela som ho teraz zaťažovať ďalšími vecami. Bez tak má toho už dosť. Radšej budem klamať a vyriešim si to sama. "Som len unavená." Silene som sa usmiala.

"Ach, ani mi nevrav. Viečka sa mi samé zatvárajú." Smutne sa usmial.

"Mal by si si ísť ľahnúť. Zajtra máš pred sebou dlhý deň."

"Máš pravdu. Lenže mne sa ti tam nejako bez teba nechce. Ako pokročili prípravy svadby?" Spýtal sa hiperaktívne.

Och, príprava svadby. Pri toľkom premýšľaní som aj na nejakú svadbu zabudla. Teraz mi ale pribudla ďalšia položka na premýšľanie. Skvelé. Ešte som riadne nepremyslela jedno a už mám premýšľať nad druhým.

"Vlastne som sa do toho ešte nepustila." Mykla som ramenom.

"Takže sa predsa len niečo deje." Smutne povzdychol.

Tak dokonale ma pozná, že niekedy tomu ani sama neverím.

"Nie je to nič podstatné. Nerob si starosti." Upokojovala som ho. "Idem ja spať, tak dobrú noc." A zaklapala som počítač. Nečakala som ani na jeho odpoveď. Proste som to vypla a notebook hodila na posteľ vedľa seba. Po tvári sa mi zasa kotúľali slzy, ktorým sa v poslednej dobe neviem ubrániť. Pripadám si ako keď som mala pätnásť. Všetko ma dokázalo rozplakať. Každá jedna myšlienka na ňu mi z tváre zotrela úsmev. Tak ako teraz.

Nie. Stačilo. Dosť bolo myšlienok na ňu. Dosť bolo sĺz pre ňu. Dosť bolo trápenia sa. Už na to nemusím myslieť. Žijem pre prítomnosť. Žijem pre Chrissa. On je teraz podstatný. A svadba. Ktorú musím začať chystať. To je teraz prioritou číslo jeden!

_______________________________________

"Ehm... ahoj....je doma Stella?" Zakoktala som. Vo dverách stál Zayn. Naozaj som si myslela, že dnes má službu on a nie Natally... vlastne som v to tak trochu dúfala.

"Poď ďalej." Pokynul mi. Ostýchavo som vstúpila dnu. Do môjho bývalého bytu.

Nič sa tu za ten rok nezmenilo. Všetko je tu ako predtým. Všetko na tom istom mieste ako keď som tu bývala ja.

"Ahoj." Privítala ma vysmiata Stella.

"Ahoj." Milo som sa usmiala.

"Dáš si kávu?"

"Nie, nie, ďakujem. Som tu len na skok." Usmiala som sa.

"Tak si poď aspoň sadnúť." kývla hlavou ku gauču.

"Naozaj sa nechcem zdržať." usmiala som sa. "Vlastne mám na teba jednu  prosbu."

"Akú?" Žiarivo sa na mňa zaškerila.

"Potrebujem učesať a nalíčiť na svadbu."

"Koho svadbu?" Vyzvedala.

"Moju svadbu." Snažila som sa o úsmev. Nejako sa mi ale nedaril, keď som vedela, že za chrbtom mi stojí Zayn a skrz na skrz ma prebodáva pohľadom.

"Gratulujem!" Natešene ma objala.

"Ďakujem." Objatie som jej opätovala. "Tak môžem s tebou rátať?" Uisťovala som sa.

"Jasné... to je samozrejmosť." Mávla rukou akoby to nič nebolo.

"Dobre, eh,...ďakujem...tak ja už pôjdem... majte sa..." kývla som na pozdrav a vyšla z bytu.

"Rebecca, počkaj." zastavil ma Zynov hlas na ulici. Otočila som sa za jeho hlasom a stála priamo pred ním.

"Myslíš to s tou svadbou vážne?" spýtal sa ma. "Nechceš si to ešte premyslieť?"

"Nie, nemám si na tom čo premyslieť." rozhodne som pokrútila hlavou.

Chápavo prikývol. "Ehm.. ak by si potrebovala s niečím pomôcť..." zmetene sa poškriabal na zátylku.

"No, vlastne, pomoc by sa hodila." súhlasila som. Chystať svadbu sama vobec nie je sranda, Elizs mala fakt pevné nervy. Teraz som v podstate v rovnakej situácií, ako bola ona. Mať tak jej nervy, Mne už dnes nervy takmer rupli. A to k tomu stačila len maličkosť.

"Dobre, skočím si po kľúče a môžeme ísť." usmial sa.

Aj ja som sa usmiala. Neverila som totiž, že z lásky môže byť priateľstvo. Ďalšia z vecí, v ktorých som sa asi mýlila.