maľuj mi.

zostaň mi zvykom.

zakrádala sa. v takej tichosti, že si ju privítala. ako oslobodenie po rokoch horenia nedočkavosťou. vdychla si ju do pľúc. a tie sú tak blízko srdcu, ktoré v rovnakej tichosti prosilo o ďalších pár rokov.
nestíham do rúk chytať slzy. valia sa ako oceány, vychodenou cestičkou pod očnými viečkami.
navliekam korálky na silikonovú niť.
každú hodinu šesťdesiat.
už celých šesť dní.
a stále čakám na tvoj návrat domov.
a dnes si sa vrátila.

prišla si ráno, keď mi slnko pálilo líca a vlasy padali do očí. neľúbim sa lúčiť.
s tebou mal týždeň sedem nedelí, a času bolo viac než dosť.
neľúbim, keď sa mi ľudia stanú zvykom. a mám ich stále viac a viac. povedala by si, že aj to je zvyk. privítať ich s otvorenou náručou a predstierať, že to nebolí. zvykať si na ne, pozbierať sľuby, šupnúť ich do vrecka kabáta prežratého od molí.
a predsa tomu kolobehu nerozumie nik.

a tak na teba myslím. prechádzam sa po prázdnych izbách a každý týždeň z poličky vezmem jednu knihu. tvoje kvety presťahujem do svojej izby. do vankúšov si skryjem gaštany. vodu v kanvici nechám zovrieť a každú pieseň dohrať. a budem predstierať, že ťa nepočujem spievať zakaždým, čo zahrá Édith Piaf.