maľuj mi.

zápalka.

Dovolila som ti škrtnúť zápalkou.
Nechať horieť plamene, pohlcujúce miesto, z ktorého sa modrooké dievča, o čosi mladšie ako ja sama, ešte stále ľavou rukou snažila vytvoriť domov. Zatiaľ čo tou pravou so mnou preplietla prsty a stisla mi ruku zakaždým, čo na jej pokožke plamene zanechali stopy. Moja neprítomnosť zapríčinila stratu domova i seba samej. Dievčatko mi vyliezlo na chrbát, až napokon sedelo okolo môjho krku. Ako keby som bola jediným bezpečným miestom. Sedela nohami obkročmo, zatiaľ čo jej ruky lemovali moje horúce líca. Ešteže jej drobné dlane vždy potrebujú zohriať. Nevedomky som zdvihla kútiky úst, ako som sledovala zelenooké dievča škrtať ďalšou zápalkou. Nevediac, že horúce líca nie sú následkom červene v tvárach, tak ako zvyčajne. Dnes ti rozumiem už o čosi viac. Neviem však, či je bolestivejšie horieť alebo sa topiť. Aj napriek tomu, že ku mne nemáš už žiaden prístup, vo chvíľach pred spaním, keď je príliš náročné nevenovať pozornosť myšlienkam obývajúcim moju myseľ, ťa počujem šepkať rovnaké slová ako v tú noc, kedy som mala zostať na svojej strane postele. A znova ťa prosím o to, aby si neurobila niečo, čo ráno budeš ľutovať. Jediný rozdiel je, že tentokrát to je skutočnou prosbou, nie iba výkrikom do prázdna.

Plačem slzy dvanásťročného dieťaťa.
Prosím odíď.