Sherlock's Enemy

16

Zobudila som sa uprostred noci. Sherlock pokojne spal. Otočila som sa k nemu. Hlavu som si podoprela rukou. Cez okno mu tvár osvietilo mesačné svetlo. Usmiala som sa.

Celkom ma zaskočil tým bozkom. Keď som si na to spomenula, ešte stále som vo svojom bruchu cítila motýle. Môj úsmev sa rozšíril ešte viac. Jeho pery boli tak mäkké, a voňal úžasne.

Spomenula som si však čo je mojou úlohou. Úsmev mi zmizol z tvare. Otočila som sa mu chrbtom a snažila sa opäť zaspať, ale šlo to z ťažka. "Nemôžeš spať?" ozval sa ospalo Sherlock. Možno som ho svojim premýšľaním zobudila. "Nie, nočné mory." zaklamala som. Chytil ma okolo pásu, a pritiahol si ma bližšie k nemu. Dal mi pusu do vlasov. Naskočila mi husia koža, strach a neistota zrazu zmizli, a ja som sa znova usmiala. Chytila som ho za ruku a preplietla si s ním prsty. Jeho teplý dych ma hrial na krku. Po niekoľkých minútach som spokojne zaspala.

...

Ráno som sa zobudila skoro. Otočila som sa na bok a zistila, že Sherlock vedľa mna už neleží. Kam zmizol?

Vyšla som z postele, obliekla som si mikinu a vyšla z izby von. Bolo tu však prázdno. Nikto tu nebol. Keď som sa pozrela na hodiny, zistila som že neni tak skoro ako som si myslela. Rozhodla som si spraviť čaj. Čakala som kým sa voda uvarí, za vtedy som chytila do rúk Sherlockove husle. To ticho mi vadí, hudba to aspoň spríjemní. Rozhodla som sa pre jednu skladbu, ktorú ma kedysi naučil môj otec. Ako som ju hrala, nevedela som prestať myslieť na svojich rodičov. Chcem ich vidieť. Nebudem čakať kým mi to nejaký idiot dovolí. Preto som husle odložila, zobrala si bundu a vybehla z bytu von. Nezastavil ma ani hlas pani Hudsonovej. Zastavila som si taxi, rýchlo doň nastúpila a šoférovi nadiktovala adresu.

...

Keď sme tam konečne prišli, zaplatila som a vybehla z auta. Pri ich dome stalo niekoľko obrovských chlapov. Keď som sa blížila k domu, zatarasili dvere, zastavili ma ich ruky. "Chcem ísť dnu." povedala som najedovane. Nechápem však, prečo sú tu. "Musíte odísť." povedal jeden z nich. "Chcem vidieť svojich rodičov!" zvýšila som hlas. Pozrel sa ma mna. Odstrčil ma od dverí. Nechápavo som sa na neho pozrela. "Ak ma nepustíte dnu.." nestihla som dokončiť vetu keď mi skočil do reči. "Udrieš ma?" zasmial sa. "Biť sa viem." už som ho chcela udrieť, ale zastavila ma niekoho ruka. Zeus. "Nemáš tu čo robiť." povedal. Ruku mi pustil. "Chcem ich vidieť, ja.." prerušil ma. Chytil ma za ruku a ťahal k jeho autu. "Vy mi nebudete hovoriť kedy mám a nemám vidieť svojich rodičov!" zastala som a striasla jeho ruku. Otočil sa na mna. Na tvári mal nahnevaný výraz. Chytil ma okolo krk. Mal silný stisk. Pomaly mi začal dochádzať vzduch. "Čas sa ti kráti, ak sa ti nepodarí zbaviť sa ho, už nikdy ich neuvidíš." povedal a pustil ma. Nadýchla som sa. Zhlboka som začala dýchať. "Teraz ťa zoberiem naspäť na Baker street." nastúpil do auta. Zahnala som slzy a sadla si do auta. Dala som si pás. "Ospravedlňujem sa, trochu som to.." odmlčal sa. "Prehnal." povedal. Mlčala som. Zvyšok cesty už prebehol potichu.

...

Vysadil ma ulicu pred Baker Street. "Už nerob takéto hlúposti." otočil sa na mňa. Potichu som prikývla a vystúpila z auta. Ani som sa na neho nepozrela, a rovno šla naspäť k Sherlockovi. V hlave mi vírili myšlienky. Nevedela som ich utíšiť. Keď ho tak veľmi chcel mŕtveho, prečo sa ho nezbaví on sám? Prečo do toho musel zapliesť mňa a moju rodinu? Nikdy sme nikomu neublížili. Sme nevinní ľudia. Teda, ja už nie som nevinná. Už nie, keď som zabila toho chlapa. Na tieto otázky mi asi nikto neodpovie. Pár krát som sa nadýchla a vošla do prázdneho bytu.

Author Note

Nie, nie som mŕtva. Mám tak trochu spisovateľský blok? Áno!
Niečo som však napísala, síce skoro o rok neskôr, ale predsa len.