Drahý Jisung,
tvoj pohľad dnes pálil. Viem, s Felixom sme sa držali za ruky. Dokážem si predstaviť, čo si myslíš. Určite, že je môj priateľ. Že je tým, kto vlastní moje srdce. Nie je to tak. Máš ho ty a v skutočnosti mi len pomáhal udržať rovnováhu. Časť môjho mozgu totižto nefunguje tak ako má. Je to otrava. Byť odkázaná na niekoho iného. Ak by Felix včera nezakročil, otravovala by som teba. Ver mi, už beztak mám zlé svedomie z toho, že obťažujem Felixa. Vždy to nejak zahovorí, ale aj tak ma to trápi. Nemala by som zaťažovať ani jedného z vás. Dúfam, že budeš šťastný a zabudneš na mňa, čo najskôr.
S láskou, Jieun.
„Oh, Jieun, nikdy by si ma neotravovala,“ zašepkal do ticha, ktoré ho obklopovalo. Kamenný náhrobok mu chladil chrbát.
Chýbala mu. Každým dňom viac. Istým spôsobom ju začínal chápať. Jej rozhodnutia. Prečo veci urobila tak, ako urobila.
Napriek tomu ho to stále bolelo. Vybrala si Felixa pred ním. Čítať o tom ho ničilo.
Ťažké to bude ešte mesiac, no kvôli nej to zvládne.
Dlží jej to.
