Drahý Jisung,
myslíš, že ešte niekedy budeš schopný pozrieť na mňa s toľkou láskou a nehou ako kedysi? Ja si to nemyslím. No stále mám nádej. Mizivú, no stále mám.
S láskou, Jieun
„Teraz by som sa na teba veľmi rád pozrel. Kiežby si mohla sedieť vedľa mňa. Smiala by si sa na mojom výraze. Všetko by mohlo byť inak,“ povedal potichu, aby nezobudil rodičov.
Len pred pár hodinami ju pochovali. Pred pár hodinami videl jej nádhernú tvár napospedy.
Bola tak pokojná a krásna. Akoby len spala. Po celý čas v kútiku duše dúfal, že z ničoho nič otvorí oči a na všetkých sa schuti zasmeje.
Bolo by to pre Jieun typické. Určite by si to užila.
Niečo také sa však nestalo. Ona bola teraz už pod zemou.
A on?
On tu teraz plakal ako malé dieťa.
Bol sám, schúlený na posteli oplakávajúc mŕtve dievča.
V hrudi mal nepríjemnú čiernu dieru, čo ho zvnútra požierala.
Vina.
Cítil sa vinný. Každým dňom viac a viac.
„Ach, Jieun. Mrzí ma to.“
