Drahý Jisung,
zatiaľ čo ty ešte stále veríš, že tvoja priateľka je tou najdokonalejšou osobou, ja som sa zblížila s Felixom. Vie o mojej chorobe. Nepovedala som mu o tom dobrovoľne. Zistil to tak nejak sám. Bol to on, kto mi dnes pomohol na ošetrovňu. Po celý čas som však cítila na sebe tvoj pohľad. Nedokázala som sa ti všal pozrieť do očí. Zistil by si to aj ty a to nemôžem dopustiť. Nechcem, aby si sa trápil aj ty.
S láskou, Jieun.
Bolelo ho to. Viac, než v moment, kedy zistil, že ho dievča, o ktorom si myslel, že ho skutočne miluje naozaj podvádza. Dnes už vedel, že Jieun, jeho najlepšiu kamarátku miloval oveľa viac. Skutočne ju miloval. Avšak neskoro. Bola už preč. Hra osudu bola skutočne krutá.
Zaslúžil si trpieť. Zaslúžil si všetkú bolesť sveta.
Ona si však nič z tohto nezaslúžila. Jej čistá duša si nezaslúžila takto trpieť. Prišla o všetko.
„Milujem ťa. Asi je to zbytočné, no milujem ťa,“ šepol do ticha jeho izby pred tým, než z celej sily hodil jemu najbližší objekt do steny oproti nemu. Bolo mu jedno, že si práve rozbil pomerne nový mobil. Nezáležalo mu na tom.
Od jej smrti z danej miestnosti vôbec nevychádzal. Nemal na to dôvod. Nezáležalo mu na tom, že má okolo seba neporiadok.
Jeho život aj šťastie si so sebou zobrala jedna večne usmiata dievčina, ktorá vždy vedela, čo má povedať či urobiť.
Och, keby len nebol taký hlupák.
