Drahý Jisung,
bolí to. Tak veľmi to bolí. Chcem, aby tá bolesť odišla, no nič nezmôžem. Koniec koncov je to predsa len súčasťou mojej choroby.
S láskou, Jieun.
„Jisung!" z premýšľania ho vytrhol hlas len o niečo mladšieho chlapca.
Rýchlo skryl malý zápisník tak, aby ho Felix nevidel, no bolo neskoro.
„Určite si ho čítal aj ty,“ podotkol tmavovlások len čo si všimol pohľad svojho kamaráta. Ten len záporne pokrútil hlavou.
„Pomáhal som jej doň písať, no nečítal som ho. Boli to jej správy pre teba, keď sa s tebou nemohla rozprávať. Často mi o tom však hovorila,“ vysvetlil mu blondín so skľúčeným výrazom.
Aj jemu chýbala neobyčajná dievčina.
„Trpela priveľmi?“
Jedna veta tvorená z obyčajných dvoch slov.
Tak prostá vec a predsa dokázala navodiť ťaživú atmosféru.
„Jisung... Ja... Nemôžem, prepáč.“
„Neublížiš mi. Len to povedz. Chcem vedieť akú bolesť prežívala,“ nižší z dvojice takmer plakal.
Pre oboch bola táto situácia tak ťažká. Nevnímali svet okolo nich. Študenti, čo na nich divne hľadeli im boli ukradnutí. Chceli len trúchliť.
„Každý, kto bol s ňou trpel takmer tak veľmi ako ona. Vidieť ju tak... Sungie, chcela ťa od toho uchrániť,“ odpovedal mu po pár sekundách. Smútok v jeho hlase priam bil do uší.
