Drahý Jisung,
dnes je to druhý deň, čo prehliadaš moju existenciu. Nevadí mi to. Videla som ako si sa na ňu usmieval. Ako ti zasvietili očká, keď si ju ráno uvidel. Som si istá, že budeš šťastný, keď tu nebudem. To je najpodstatnejšie.
S láskou, Jieun.
Bol to tretí deň, čo čítal listy od mŕtvej dievčiny. Jeho vlastné činy z minulosti ho zraňovali. Myšlienka, že s ňou mohol stráviť posledný mesiac jej života ho doslovne ničila. Mohol si za to sám. On sám ju odstrčil a správal sa k nej ako k cudzincovi.
„Och, Jieun, kiežby som nebol taký idiot. Odpustíš mi to raz?“ spýtal sa zúfalo. Nečakal odpoveď, no aj tak v kútiku duše dúfal, že mu odpovie. Že sa naňho usmeje. Že ho ešte raz pokarhá za jeho detinské správanie.
Nič z toho sa však už nikdy nestane.
Jeho drahá Jieun je preč.
Už nikdy sa nevráti.
A to bolelo zo všetkého najviac.
