Profesor Styles //h.s {SK}

12. časť

Keď som mu to povedala, utiekla som. Rozbehla som sa a neriešila som kričiaceho Harryho, ani Zayna a ani Miu, že ma pravdepodobne budú hľadať. A už vôbec ma netrápilo, že by ma mohol niekto prepadnúť.

Zrazu somnou trhlo, vošla som do postrannej uličky, oprela som sa chrbtom o špinavú a studenú stenu a totálne som sa rozplakala. Nechala som slané slzy voľne stekať po mojích červených lícach. Bola som síce ešte trochu opitá, ale situácia s Harrym a mrazivá noc mi pomohli aspoň trochu vytriezveť.

Dôverovala som mu a to bola chyba. Preklínala som sa. Nie Harryho, ale samú seba.

Keď som sa po chvíli ukľudnila, zotrela som slzy a povedala som si, že som silná. Bola som predsa chladná Beatrice, neukazovala som svoje emócie a nič ma predsa nemohlo zničiť. No asi som sa mýlila.

Vykročila som smerom do bytu odvážnym krokom so silou v očiach.

————————

Odišla som domov na Vianoce.

Doma ma čakali všetci - rodičia s hrejivým úsmevom na tvári, natešený Bastien, ktorý sa mi zdal, že opäť podrástol odkedy som ho naposledy videla a dokonca aj sestra s Liamom a malé dvojičky Vanessa a Veronica, ktoré taktiež dosť vyrástli. Presne takto som to milovala - celá rodina doma a pokope. So všetkými som mala výborný vzťah, Bastien je najlepší brat na svete, je veľmi múdry a má výbornú pamäť rovnako ako ja, dosť sa zaujíma o futbal, Briana má zas veľmi detskú povahu - občas si z nej robíme srandu, že dieťa má deti, ale berie to s humorom, Liam to je správny chlap s parádnym zmyslom pre humor a navyše je to skvelý otec. Malé baby sú úplne rovnaké, nikdy ich neviem rozoznať, preto ich Briana vždy ničím odlíši. Či už je to iná farba ponožiek alebo gumičiek vo vlasoch, vždy majú nejakú drobnosť rozdielnu.

Zakaždým keď prídem domov sa ma hanbia a schovávajú sa mi. Sú ešte príliš malé na to, aby si ma úplne dobre pamätali a taktiež keď chodím domov každý víkend. Občas každý druhý.

Rodina mi aspoň nachvíľu pomohla zabudnúť na Harryho, no zakaždým keď som zostala sama sa mi v hlave opäť objavila situácia z pánskych toaliet.

Často som sedela v mojej izbe, pozerala von oknom, no takmer nikdy som neupriamovala pozornosť na dianie na ulici. Len som tam sedela, hľadela do blba a stále si prehrávala tú situáciu. 

Mohlo byť aj horšie. Či?

Začala som dokonca opäť písať. Celá tá situácia s Harrym mi vnukla nápad na príbeh. Písala som o ľúbostnom vzťahu dvoch ľudí, o tom ako veľmi sa ľúbia, rešpektujú a starajú sa o seba. Pravdepodobne som písala príbeh aký by som chcela prežiť s Harrym. Mať ho len pre seba, ľúbiť ho až za hrob...a to som si myslela, že niesom beznádejná romantička. 

Ach, čo to ten chlap somnou porobil. Prevrátil ma hore nohami.

———————

Počas prázdnin som sa často stretávala s Oliverom. O tom, čo sa stalo s Harrym na večierku som mu nepovedala. Ani o tom, že bola Mia doňho zaľúbená. Jednoducho som mu povedala, že som sa tam zoznámila s Miou a Zaynom a že s nimi bola sranda. Koniec. A jemu to stačilo.

Mia mi na druhý deň po večierku napísala. Vraj nebyť fotky, na ktorej sme sedeli spolu na špinavej zemi dámskych toaliet, by ani nevedela, že sme boli spolu. To ma trochu mrzelo, ale bola dosť opitá, takže som to chápala. Nezabudla na to predsa zámerne. Opísala som jej teda to, čo si ja pamätám a vymenili sme si niekoľko ďalších správ. Dohodli sme sa, že keď sa vrátim do Londýna, tak pôjdeme spolu na kávu.