Bolo slnečné aprílové ráno. Slnečné lúče presvitali cez biele záclony a dopadali na zem. Prevalila som sa na druhý bok, pretrela si oči a sadla si na okraj postele. Keď som ako tak stála na nohách, odvážila som sa vyzrieť z otvoreného okna a nadýchať sa čerstveho ranného vzduchu. Bolo skoro ráno a vzduch bol ostrý a studený. Zima z vonku išla dovnútra takže som si okamžite obula ponožky. Zabalila som sa do deky a prešla som do kuchyne.
"Dobré ráno" povedala som ešte trocha ospatým hlasom.
"Dobré ránko, ako si sa vyspala?" opýtala sa ma babka a pritom krájala paradajky ktoré mali o chvíľu skončiť v mojom žalúdku.
"Najlepšie, ako vždy keď som u vás." povedala som s úsmevom na tvári a zobrala som si z každého druhu zeleniny ktorý babka už stihla nakrájať.
Niečo som zjedla a išla som sa obliecť. Bol víkend takže som sa nemala kam ponáhľať. Všetko som robila pomaly s myšlienkou že je nedeľa a ja sa v podstate ani nemám kam ponáhľať. Vychutnávala som si každú sekundu voľna ktoré by malo už zajtra skončiť pondelkom. Vonku bola zima ale svietilo slnko. Na oblohe nebol ani jeden mráčik ktorý by mal naznačiť že dnešný deň bude niečím vynimočný. Otvorila som okno dokorán a sadla si na kreslo. Slnko svietilo na moju tvár a ja som cítila ten nával tepla ktorý mi dodával energiu žiť.
"Nebude ti v tej deke na slnku teplo?" opýtal sa ma dedko ktorý si väčšinou robí až zbytočne veľa starostí.
"Je mi fajn, ak budem dlhšie na slnku dám si ju dole, dobre?"
Odpovede som sa nedočkala pretože dedkov sluch po rokoch dlhého a tvrdého života zoslabol.
Opis tohto rána vám príde ako ráno normálneho dievčaťa ktoré išlo na víkend prespať ku starým rodičom však?
To je ale omyl...
