8 prstov na ruke

11 3 0
                                    

Pamätám si ako som bola malá. Boli sme s mamou na Silvestra v aquaparku a hrala tam kapela.
Boli sme šťastné. Plávali sme si v bazéne zatiaľ čo v pozadí hrala dobrá hudba a okolo boli samí veselí opití ľudia. Všetci sa radovali a bolo im fajn.

Bol to presný opak toho čo sa dialo práve teraz...

Rozleteli sa aj dvere na spálni. Bola som stále v maminom objatí.
Do miestnosti vošlo sedem chlapov v maskách a uniformách. Držali v rukách zbrane ktoré, predpokladám, neboli nabité. Mierili na nás.

Myslela som že je koniec všetkého.
Cítila som ako mi slzy stekajú po lícach.

"ODDEĽTE DCÉRU OD MATKY, OKAMŽITE!!!" zvolal jeden z chlapov veľmi hrubým hlasom.
Ostatní hneď schovali zbrane a rozbehli sa smerom ku mne.
Jeden ma schytil za ruku a ťahal ma preč od mamy.
Dívali sme sa na seba so slzami v očiach. Oddelili nás od seba.

"Obidve sú v poriadku." povedal jeden z chlapov do vysielačky. Obzrela som si chlapov bližšie. Všetci mali na sebe uniformy s nápisom Polícia.
Boli to policajti.
Prečo by nám prišli policajti vypáčiť dvere takto skoro ráno?
Nachádzaju sa u nás doma drogy alebo nelegálne zbrane?
Myslím že by som o tom vedela.

Jeden z nich mi povedal že by som sa nemala dívať na to čo sa deje aby som nemala zbytočnú traumu.
Zavrel ma do mojej detskej izby.
"Nič ti nespravila?" opýtal sa ma policajt stojaci predo mnou.
"Nie." bolo jediné čo som zo seba dokázala dostať. Ešte stále som plakala. 
Čo by mi mala spraviť moja vlastná mama?
Skúšala som sa odreagovať rátaním mojich prstov

1..

2..

3..

4..

5..

6..

7..

8.....

Pri ôsmom prste ma prepadli myšlienky na situáciu okolo mňa.
Čím viac sa toho dialo, tým viac nezodpovedaných otázok som mala a tým viac odpovedí som vyžadovala. Nedalo sa odreagovať jednoduchým počítaním prstov.

Sadla som si na moju posteľ a počúvala som čo sa deje na chodbe.
"Kde je moja dcéra? Kde je?" opakovala dookola moja mama uplakaným hlasom.
Mala som chuť zakričať "tu som mami!" ale prísny pohľad policajta moje plány hneď zarazil.

Vstala som sa a pozrela som sa von oknom.
Pred naším panelákom stáli všetky autá.
Hasiči, polícia aj zachránari.
Nechápala som čo sa deje.

Ako sa môže niečo zo sekundy na sekundu tak zvrtnúť...?

feelings Where stories live. Discover now