"Zbaľ si zatiaľ iba tie najpotrebnejšie veci." zakričala babka z chodby
Išla som do svojej izby a začala som sa baliť.
"10 párov ponožiek," rozprávam si sama pre seba "to by mi malo stačiť."
Rátala som s tým že to budú maximálne 2 týždne.
Všetci policajti, záchranári a hasiči odišli a v byte som ostala iba ja, babka, dedko a oco.
Zbalila som si teda tých mojich "pár švestek" do ruksaka a hodila som ho do chodby.
Všetko som robila v akomsi tranze.
Bola som mysľou neprítomná.
Stále som myslela na mamu.
Byt som si naposledy prehliadla a išli sme ku babke.
V aute bolo ticho. Hralo iba rádio a moja zvedavosť by sa dala krájať. Babka vedela čo sa jej chcem opýtať.
Aj ona zo mňa cítila strach a zvedavosť.
"Doma sa o tom porozprávame." prerušila ticho a pozrela sa von oknom.
Iba som prikývla.
Keď sme prišli ku babke vykašľala som sa na veci v ruksaku. Sadla som so do kuchyne.
Každý iný deň by sa babka pustila do varenia ale dnes si aj ona potrebovala oddýchnuť od stresu.
"Dáme si kávu?"
"Môžme."
Babka pustila kávovar ktorý vytváral atmosféru opustenej kuchyne.
Cez okná dnu svietilo slnko a my sme si po psychicky náročnom ráne robili kávu.
Vzala som obidva poháre a položila ich na stolík v obývačke.
Iba som neprítomne sedela na pohovke a stále som bola mimo z toho čo sa stalo.
Mohlo byť asi 8 hodín ráno a my sme mali za sebou asi hodinový zásah ozbrojených zložiek.
Cítila som v sebe akúsi nervozitu z toho čo bude ďalej.
Nepokojne a neprítomne som teda sedela a pozorovala hladinu kávy.
Čakala som kým babka vôjde do obývačky a porozpráva mi, o čo tu vlastne ide.
Asi o 10 minút vošla do obývačky a sadla si oproti mne.
Odpila z kávy, zaklonila hlavu a zavrela oči.
"Chceli sme ti to povedať až keď budeš staršia ale očividne to muselo prísť skôr. Mama je chorá." začala.
"Pred šiestimi rokmi sa jej choroba začala prejavovať prvýkrát. Jedného dňa si ma zavolala ku vám a sadli sme si spolu do obývačky. Naklonila sa ku mne a zašepkala "šepkaj pretože v hentom rohu je kamera" a ukázala prstom na horný roh obývačky. Vtedy som sa začala báť o jej zdravie. Aj týždeň nejedla pretože si myslela že v jedle je jed. Tak veľmi sa o teba bála že celé vyučovanie čakala pred dverami tvojej triedy aby sa ti nič nestalo." babka sa na chvíľu odmlčala a pomaly ale isto sa jej hrnuli slzy do očí.
Až teraz som pochopila ozajstný význam vrások na jej tvári...
