Babke sa skotúľala prvá slza.
Aj mne sa hrnuli slzy do očí ale snažila som sa to vydržať.
Bola som ticho a iba som ju počúvala.
"Snažila sa ťa celý tvoj krátky život uchrániť pred nebezpečentsvom ktoré bolo iba v jej hlave."
Postupne som si to začala spájať.
Mandle som musela vypľuť pretože si myslela že je v nich jed.
Žalúzie boli zastreté pretože si myslela že nás niekto sleduje.
"Pred šiestimi rokmi nám povedali že ak sa to nevráti do piatich rokov tak sa to nevráti vôbec. Bol to iba takzvaný kolaps v jej hlave. Prešiel šiesty rok a my všetci sme si mysleli že sa to už nikdy nezopakuje ale ono to prišlo. Užívala na to lieky ale po nejakom čase ich prestala brať."
Keď babka spomenula lieky predstavila som si mamu ako kedysi lieky zapíjala vínom. Lieky a alkohol je najhoršia kombinácia aká môže byť.
Nevedela som že sú to lieky na schizofreniu...
"Pre mňa ako mamu tvojej mamy bolo veľmi ťažké vyrovnať sa s tým že moja dcéra je chorá." povedala s obrovskou bolesťou v očiach.
"Tá choroba nieje čisto iba schizofrenia. Je to porucha spojená s bludmi a s paranojou. V určitých miestach sa to prekrýva aj so schizofreniou ale nie veľa."
Keď som to počúvala vlastne som ani neverila vlastným ušiam.
Mama.
Človek ktorému veríš nado všetko.
Človek ktorý tu je stále pre teba.
Je chorá.
Počúva sa to veľmi ťažko.
"Odviezli ju na psychiatriu. Bude tam asi mesiac ako vtedy, pred šiestimi rokmi." vyrušila ma babka z rozmýšľania.
"Budeme ju môcť aspoň chodiť pozrieť?" konečne som niečo povedala aj ja.
"Myslím že áno, okolo desiatej tam zavolám. Budeme jej musieť doniesť veci."
Nemohla som to počúvať.
Za ani nie dve hodiny som zažila šok s policajtami, dozvedela som sa že moja mama je chorá a teraz ju mám ísť pozrieť na psychiatriu?
Všetko ma začalo bolieť.
Časom prišla aj nechuť do jedla a menšie depresívne epizódy.
Myslím že to nezvládnem...
