30 Príbehov jednej červenovlásky

Príbeh štvrtý

„Sú príbehy, ktoré radšej nechcete počuť a sú aj také, ktoré nikdy počuť nebudete, aj keď by ste radi. Toto je jeden z tých, ktoré je lepšie nepočuť, ale ja vám ho aj tak poviem.“ Červenovláska sa jemne pousmeje, prst zabodne do zeme pred seba a začne kresliť. Stromček, domček, slniečko...

 

Kdesi ďaleko, za mnohými slnkami, hviezdami, planétami, čiernymi dierami a množstvom ostatných vecí, ktoré v tom rozľahlom vesmíre môžete nájsť, ale ešte ste dostatočne nevyzreli, tam kdesi hlboko a ďaleko, tam vládnu nebeskí páni. Páni na nebesiach, pre vás sú ako bohovia. Pre seba navzájom sú ako priatelia, rivali, nepriatelia. Neodlišujú sa od žiadneho tvorstva, ktoré na ich území vzniklo a prebýva, ale ani sa s nimi nepodobajú. Vo vašich očiach sú rovnakí ako ľudia, v očiach ostatných sú rovnaký ako oni.

Páni na nebesiach sa starajú o svojich poddaných s láskou, s úctou a nezištnosťou. Nechcú od vás nič, nechcú od vás dane, ani vašu prácu. Len to jedno – aby ste svoj život žili čo najlepšie ako viete. Tieto veci sa pre nich nemenia, nikdy sa nezmenia. Pretože páni na nebesiach po vás chcú len to jedno a za to, vás budú chrániť, vždy vás budú chrániť, nech už sa deje čokoľvek.

Zlý osud postihne vás,

Horší ako si vy páni nebeský viete predstaviť,

Všetkých temnota pohltí

Vás, hviezdy, srdcia planét a mesiacov

Temnota vás už viac nepustí, nedovolí vám odísť

 

Páni na nebesiach počuli zlú zvesť. Proroctvo hviezdneho prachu preháňajúce sa každým kútom ich panstva. Nikto okrem pánov na nebesiach proroctvo nepočul. Nikto okrem nich o ňom nemal potuchy.

A tak sa páni na nebesiach rozhodli.

Rozhodli sa zachrániť svoje milované panstvo. Veď čo iné by mohli robiť? Ich panstvo predsa nemôže padnúť len kvôli akémusi proroctvu, oni predsa nenechajú svoju radosť a žiaľ akejsi hlúpej temnote! Len nech si príde, oni budú pripravení, oni to zvládnu!

Páni na nebesiach, rozhodli sa stretnúť na tom mieste, kde prach hviezdy zrodil sa. Na mieste, kde proroctvo sa zrodilo. Pretože to miesto bolo počiatkom, spojili tu svoje sily aby niečo stvorili. Niečo dôležité, niečo milované, niečo nenávidené. Niečo, čo zachráni ich milované panstvo malo v sebe kúsok každého z nich. Každý kúsok z nich spájal hviezdny prach. Videli v tom budúcnosť, v ktorej temnota nezvíťazí. Budúcnosť v ktorej by vďaka tomuto, mohli zachrániť svoje panstvo.

Podarilo sa im to, stvorili niečo, čo nebolo v ich silách, niečo, o čom netušili ako to vzniká, ani ako to zaniká, ale vedeli, že je to tu. Dušička, ktorá ešte len bola maličká, ale neskôr iste vyrastie.

To, čo stvorili malo veľkosť hrášku. Nebolo to silné, nebolo to hmotné, niečo čo by ste mohli chytiť a nemalo to dokonca ani pevný tvar. Nebeskí páni mali pocit, že im to čo chvíľa zmizne pred očami a ich úsilie by tak bolo zbytočné.

Ale mýlili sa. To, čo stvorili, bolo silnejšie než oni dohromady. Dostalo to moc zničiť celé ich panstvo a ponoriť ho do temnoty, ale aj zachrániť ho. Lenže to nevedeli, až kým sa nestalo niečo nevídané. Rozdelilo sa to na dve, rovnocenné polovice. Polovice, ktoré spolu mohli zvoliť jednu cestu, ale každá zvlášť by dokázali celé panstvo uvrhnúť do chaosu, neskutočného chaosu, vďaka ktorému by síce temnota nemala šancu vyhrať, ale ani nebeskí páni by nemali svoje panstvo v poriadku. Bol by to chaos, ktorý by zmietal srdciami všetkého a všetkých na ich panstve, chaos, ktorý by nikdy neskončil.

Páni na nebesiach však nemali veľa času na to, aby skúmali čo vytvorili, pretože náhle to bolo preč. Zostalo len prázdno.

Až po veľmi dlhom čase nebeskí páni zistili, čo vlastne vytvorili. Zhrozili sa. Vytvorili dušu, ktorá nikdy nezanikne, dušu, ktorá stále bude existovať a pamätať si. Dušu, ktorá prekoná ich moc a nikdy nezostarne, nikdy sa nerozpadne. Dušu, ktorá sa rozdelila na svoju dobrú a zlú polovicu. Dušu, ktorá uvidí, bude počuť a bude môcť konať ako uzná za vhodné, nie preto lebo by mohla, ale preto, lebo na to má moc, ktorú nikto neprekoná.

Duše zmizli z dohľadu nebeských pánov, rozdelili sa ich cesty, no predsa zostali spojené. Zostali spojené tenučkým vláknom, pretože pôvodne boli jednou a to sa nikdy nemohlo zmeniť, aj keď boli teraz dvoma.

Nebeský páni ich hľadali, hľadali ich usilovne, no ako mohli nájsť duše, ak až doteraz si neboli istý, že vôbec existujú?

 

Postupne ako vám červenovláska rozpráva príbehy, máte pocit, akoby v každom z nich hrala ona sama nejakú úlohu. Rozpráva ich zapálene, akoby tam skutočne na tých miestach bola. Akoby sa to skutočne bolo stalo. Niektorí sa opýtate, iní nie. Ak nie, odpovede sa vám nedostane. Ak áno, červenovláska sa pousmeje a odpovie vám.

„Sú to len príbehy tých, ktorí žili a už tu viac nie sú. Príbehy staré, príbehy nové. Príbehy zo starých svetov ale aj z toho vášho.“ Aká to neurčitá odpoveď. Lenže červenovláska pokračuje.

„Priznávam, v množstve tých príbehov som aj ja, ale ani jeden z nich nebudete počuť z môjho pohľadu. Z pohľadu hlavných aktérov sú zaujímavejšie a ja vám ich rozprávam práve preto. To, že som v nich aj ja, neznamená nič viac, len toľko, že ich príbeh ma zaujímal už v dobe, keď ešte nemal ani len koniec.“ Po týchto slovách červenovlásky sa vo vás vzduje strach. Iste máte otázky, čo je tá žena vlastne zač? Ako mohla byť na všetkých tých miestach, keď niektoré, niektoré príbehy znejú tak staro? Lenže na to, už nemáte odvahu pýtať sa. Ak ju však máte, odpovede sa vám nedostane. Len pobaveného detského smiechu červenovlásky.