30 Príbehov jednej červenovlásky

Príbeh prvý

        Bolo ticho a v občasnom vánku bolo počuť aj to najtichšie zašumenie lístia. Bolo ticho, dusno a tiež tma. Les len čakal na dážď. Zrazu oblohu preťal blesk, ktorý sa na oblohe nádherne vynímal. Všetky zvieratá povyliezali zo svojich úkrytov a sledovali ten výjav nad ich hlavami. Bleskov sa báli, no zároveň ich obdivovali. Kvap-kvap-kvap.... Začalo sa po chvíľke ozývať lesom. Ani jedno zviera sa však ani len nepohlo aby sa išlo pred dažďom schovať. Každé jedno si ten dážď vychutnávalo. Bolo počuť len šumenie listov a ako kvapky vody dopadajú na listy, zvieratá a zem. Malé vĺčatá sa po chvíli začali hrať. O niekoľko minút boli celé od blata a ešte stále sa v tom blate váľali. Bol, to nádherný pohľad.

Blesk preťal oblohu, no tento bol iný ako tie predtým. Tento bol tak krásny až sa ho všetci hrozili. Žltá čiara preťala oblohu a skončila pri najväčšom strome v lese. Strom začal horieť a zvieratá dostali panický strach. Začali utekať z neveľkého lesa. Ticho čo bolo v lese skončilo. Panikáriace zvieratá utekali z lesa a za sebou zanechávali pošliapané rastliny a polámané kríky a stromy. Oheň sa rýchlo šíril, až nakoniec zachvátil celý les.

Zvieratá ktoré sa stihli zachrániť sledovali horiaci les z diaľky až pokiaľ nezhasol aj ten najmenší plamienok. Zhorel celý les, celý les ktorý tam bol, zrazu jednoducho zmizol. Ostali po ňom len zvieratá ktoré stihli utiecť. Nebolo ich veľa, ale dosť na to, aby padla otázka: "Kam sa teraz podejú?" Na túto otázku nepoznal odpoveď nikto. Začne sa ozývať kňučanie malých vĺčat. Ich rodičia v tom lese uhoreli. Bol to smutný pohľad. Dve malé vĺčatá ostali sami, napospas. Možno by bolo lepšie keby tam uhoreli aj oni, alebo ich čaká lepší život?

        Prvý príbeh, bol taký prostý, jdenoduchý a krátky. Rozprávanie skutočne netrvalo dlho. Ak by ste mohli, opýtali by ste sa, či bude každý z príbehov takýto krátky.

„Dúfam, že sa vám prvý príbeh páčil, maličkí!“ zatiahne s tichým smiechom červenovláska. „Spomínam si na to, akoby to bolo včera, keď ten les horel. Troška ma to zohrialo.“ Podľa slov červenovlásky je vám hneď jasné, že jej zmysel pre krásu je podivný. Až sa kdesi hlboko vo vás prebudí slabý plamienok strachu.

„Och, zdá sa, že niektorí z vás to už nevydržali a odišli.“ Červenovláska sa rozhliadne okolo seba, akoby ste tam neboli len vy, ale aj ďalší, ktorých  však vy, nevidíte. Potom uprie pohľad priamo na vás.

„Dúfam, že vy nebudete natoľko nedočkaví, ako boli oni, že odídete skôr ako dopoviem posledný príbeh.“