30 Príbehov jednej červenovlásky

Príbeh Piaty

Kde bolo tam bolo, bolo jedno prosté dievča. Prostá hnedovláska, ktorej rodičia boli rovnakí ako rodičia každého dieťaťa a predsa iní. Jej rodičia sa po niekoľkých rokoch hlbokej lásky znenávideli. Jeden podvádzal druhého, jeden nadával druhému. A tak sa stalo, že rodičia sa rozviedli, dievčatko prestúpilo na inú základnú školu. Ako čas ubiehal a dievča rástlo, dostalo sa na strednú školu.

Nikdy tu nebol nikto koho by dievča milovalo, na kom by mu nejako záležalo, nikto na koho by mohlo ukázať a povedať: „Mám ho rada." To dievča bolo v skutočnosti veľmi múdre, pretože aj keď tu niekto taký bol, nikdy to nahlas nepriznalo. Nie preto, lebo by sa bálo odmietnutia, ale preto, lebo neverilo v dobrý koniec. Ostatne, malo poučenie od svojich rodičov. Aj veľká láska sa mení na nenávisť. Prosto, neverilo v šťastné vzťahy a v ich dlhé trvanie.

So všetkými spolužiakmi dobre vychádzalo, malo veľa priateľov. Nebol nikto o kom by mohlo povedať, že ho alebo ju, vyslovene neznáša. S niektorými občas mávalo spoločnú cestu domov. A s každým si strávený čas užívalo. Niektorí si jej radosť zo spoločne stráveného času vysvetľovali ako náklonnosť, ale nebolo to tak. Dievča bolo proste príliš otvorené bez akéhosi hlbšieho pudu sebazáchovy, ktorý sa postupom času kamsi vytratil. Pravdou však je i to, že dievča v nikom nevidelo nič viac než priateľov. Tým to pre dievča končilo.

A tak dievča prežilo krásne štyri roky na strednej. Užívalo si ich do poslednej kvapky tak ako to jemu vyhovovalo a tak ako sa to jemu páčilo. Až prišiel večer, kedy bolo na čase osláviť to, že onedlho opustia strednú školu a stanú sa z nich skutoční dospeláci. Aké bolo dievča hlúpe keď pilo a pilo až jeho pud sebazáchovy odišiel kamsi do večných lovísk. Avšak, dievča stále dokázalo uvažovať racionálne, stále dokázalo zabrániť spolužiakovi v prvom pokuse o bozk. Skutočne hlúpe dievča ak si myslelo, že sa chlapec vzdá tak ľahko. Nevzdal, keby sa vzdal, dievča by možno nikdy neotvorilo oči a neuvidelo iný svet, svet, ktorý nechcelo vidieť. Dievča však bolo opité, kamarátovi, ktorý na ňu dával pozor pretože bola opitá a zároveň, ktorý situácie zneužil bozky opätovalo. Nič viac však neurobilo, na niektoré veci malo dievča primálo alkoholu vypitého. Ale to nič nemenilo na veciach, že dievča chcelo prvýkrát veriť. Veriť, že možno sa vzťahy nerozpadnú tak ľahko, že možno... by sa mohlo niečo zmeniť. Že možno ono by bolo schopné sa zmeniť.

Áno, dievča sa napokon zmenilo. Až skutočne uvidela pravdu, až skutočne prvýkrát pocítila odmietnutie, ktoré ona doteraz dávalo ostatným, neplakalo. Neplakalo keď naposledy objímalo chlapca a vedelo, že až ho pustí a nastúpi do vlaku, už viac nebude mať tú možnosť. Neplakalo dokonca ani keď si naplno uvedomila váhu slov, viet, ktoré si vymenili a ani keď spomínala na bozky chlapca.

Skutočne, dievča bolo hlúpe, pretože keď konečne bolo schopné priznať si pravdu, že toho chlapca malo rado, vedelo na isto jednu jedinú vec. Ak by sa niekedy naskytla šanca, aj keby len drobná, dievča by sa jej chytilo. Čo bolo skutočne hlúpe, nemyslíte?

Červenovláska si podoprie bradu v jej tvári vidíte únavu, otrávenie.

„Viete, keď som ten príbeh sledovala, vôbec som to dievča neľutovala. Bolo hlúpe, možno hlúpejšie ako ten chlapec, ktorý ho miloval ale nechal ísť. Viete prečo?" červenovláska na vás uprie pohľad a čaká na odpoveď. Ale akoby si po pár minútach uvedomila, že odpoveď jej taj tak nedáte, len nad tým mávla rukov. „Ach, aj tak na tom nezáleží. Mala by som si spomenúť na ďalší príbeh. Kolkáty, že bol tento? Piaty? Ešte ich toľko zostáva...." a červenovláska pomaly začína s ďalším príbehom.