30 Príbehov jednej červenovlásky

Prológ

Prebúdzate sa do temnoty. Viete, cítite, myslíte, no nič nevidíte, nič necítite. Nie je vám zima, nie je vám teplo. Cítite sa dobre, dalo by sa povedať, že priam pohodlne a to aj napriek tomu, že nič nevidíte, nič nepočujete. Ani len svoj vlastný dych. Chcete zakričať, ale nevydávate žiadny zvuk. Ticho, prázdno, tma.

„Och, už ste sa prebudili?“ počujete hlas plný smiechu, plný pobavenia. Tí bystrejší však v tom hlase začujú ešte niečo. Niečo jemné, len ťažko postrehnuteľné, ak to nehľadáte. Melanchóliu.

„Čo sa to deje?“

„Kde to som?“

„Prečo nič nevidím?“

„Čo sa stalo?“

„Posledné na čo si spomínam je...“ Počujete množstvo rôznych hlasov. Otázky v rôznych jazykoch, rôznych tónov, rôznych osôb. Niektorí dokonca kričia v panike z toho, na čo si spomínajú naposledy, mysliac si, že tá nočná mora sa ešte neskončila. Aj vy si možno spomínate na niečo strašné. Možno to bol pád budovy, možno ako vás niekto zabil, aby on sám prežil. Možno ste spadli do priepasti, alebo vás zasiahol padajúci meteorit, či kus skaly, skla. Možné je čokoľvek, dokonca aj to, že ste sa sami rozhodli ukončiť svoj život, keď ste si uvedomili, že to, čo sa dialo, bol začiatok konca.

„Och, stíchnite! Viete aké je to otravné, počuť toľko hlasov?!“ okríkne vás ten hlas, ktorý keď prehovoril, začali sa ozývať aj ďalšie. A skutočne, všetky hlasy akoby okamžite stíchnu. Pretože všetci si myslíte, dúfate v jedno. Tento hlas, osoba ktorú nevidíte, nepoznáte ale len počujete, vám povie čo sa stalo. Možno vás dokonca vyvedie z temnoty. Ktovie? Lenže, skutočne ju nepoznáte?

„Ach, takto je to oveľa lepšie. Takže teraz vám odpoviem na dve najčastejšie otázky.“ Okrem jej slov, to ticho pretne aj jej tichý smiech. Všetci si myslíte to isté, ako môže ten hlas vedieť, ktoré otázky sa všetci pýtali, ktoré boli najčastejšie? Veď tu bol taký šum! Toľko hlasov, mohlo ich pokojne milión!

„Všetci chcete vedieť čo sa stalo, v jednoduchosti ste umreli. Iste si všetci spomínate na to, ako sa to stalo. Mnohí z vás umreli pri páde mrakodrapu, alebo na zranenia, iní pri ich záchrane. Ďalší sa utopili, uhoreli, otrávili sa plynom.. och, viete koľko rôznych smrtí to bolo? Ani mne sa to všetko nechcelo sledovať, iste tomu rozumiete. Máte k tomu nejaké otázky? Nie? Vynikajúco, som rada, že aj tí hlúpejší z vás, pochopili.“ V hlase je počuť podtón smiechu, niekto urážlivejší by to mohol považovať za výsmech. V skutočnosti tomu hlasu na tom vôbec nezáleží. Len vám všetkým podala správu, odpovedala vám na vašu otázku a vy ste porozumeli, nech už bol váš materinský jazyk akýkoľvek. Pretože, tomu hlasu nebolo možné, nerozumieť.

„Druhá najčastejšia otázka, dajte mi chvíľku, musím sa zamyslieť ktorá to bola.... Prečo nič nevidím a kde to som? Hej, tie dve boli zhruba narovnako, ale odpoveď je pri nich jednotná. Čiže, dokopy to budú skutočne len dve odpovede. Viete, ste mŕtvi niekde mimo priestor a čas.“ Znova sa začne ozývať šum, ale hlas vás umlčí tým, že pokračuje. „To, že cítite, počujete, myslíte a spomínate si je len niečo ako predsieň kým celkom zmiznete. Už ste mŕtvi, celý váš svet zanikol, ale viete, chvíľku to trvá, kým niečo zanikne úplne aby z toho nič nezostalo, takže vaše duše na chvíľu zakotvili tu, spolu so mnou a čakáte na svoj koniec.“ Miestami máte pocit, akoby ten hlas trpel samomluvou. Možno ňou skutočne trpí, to sa však vy pravdepodobne nikdy nedozviete.

                Pred sebou zbadáte ohník, zopár stromčekov a na zemi sediacu ženu, dievčinu, s dlhými červenými vlasmi, ktoré svietia ako maják doďaleka. Napriek šumiacim hlasom všade naokolo nikoho nevidíte. Nikoho, len tú čevenovlásku. Náhle sa k vám otočí, so širokým úsmevom na tvári, jasným smiechom v hlbokých čiernych očiach. Máte pocit, že tie oči sú teplé, prívetivé, najmä kvôli tomu smiechu v nich a ohňu ktorý sa v nich odráža, robí ich teplejšími, než sú v skutočnosti.

„Och, poďte, prisadnite si ku mne.“ Spočiatku neviete, či vám červenovláska vyká, alebo hovorí ku všetkým, pretože, šum hlasov stíchol. Akoby všetci potichu nasledovali jej inštrukcie presne tak, ako vy. Usadíte sa, možno vedľa nej, možno naproti nej, tak aby medzi vami plápolal oheň. Možno sa rozhodnete len podísť bližšie a stáť, aby ste mohli v prípade nebezpečenstva hneď vziať nohy na ramená. Voľba je na vás. Červenovláska nesleduje, ako urobíte, jednoducho naťahuje ruky k ohňu, akoby jej stále bolo chladno. Nerozumiete tomu, pretože vám je tak príjemne.

„Poviem vám zopár príbehov, ktoré som zozbierala kým som žila vo vašom svete, súhlasíte?“ napriek tomu, že to znie ako jasná otázka, pri pohľade na ňu vám je jasné, že to nie je otázka. Pýtala sa zo slušnosti, nie preto lebo by chcela počuť odpoveď. Na odpovedi jej nezáleží, to je jasné len od pohľadu.

„Ale predtým, ako začnem, by som vás rada na niečo upozornila.“ Pootočí hlavou a uprie na vás pohľad. Priamo na vás, ale vy máte pocit akoby nehľadela len na vás. Ten pocit je správny. Hľadí na každého, na každý ten hlas, toho množstva osôb, ktoré nevidíte ale sú tam. Všetci sú tu, ale nikto sa nevidíte. Len ona, prehovára k vám všetkým, vidí vás všetkých a vy všetci vidíte len ju. Nezáleží na tom, ako ste sa usadili, ako vyzeráte, či aký ste boli. Ona vás vidí a vy vidíte len ju.

„Na žiadne vaše otázky, odpovedať nebudem. A vy, budete rovnako ako keď ste sa prebudili, celkom nemí. Budete počuť len môj hlas a príbeh, ktorý vám rozpoviem.“ Na červenovláskinej tvári sa rozšíri sladký úsmev. „Pretože každým príbehom, sa čas existencie tohto miesta skráti. Moje príbehy sú na tomto mieste lepšie ako hodinky.“

Ešte skôr, ako všetky hlasy celkom stíchnu, stihnú vychŕliť hŕbu otázok. Medzi nimi je možno aj ten váš. A všetci sa pýtajú len na tri veci.

„Koľko tých príbehov bude?“

„Prečo sa radšej nepokúsime dostať sa odtiaľto?“

„Ako viete koľko času nám tu zostáva?“

V červenovláskinej tvári sa na chvíľku objaví pobavenie, dokonca sa potichučky uchechtne, hoci všetci ste to jasne počuli, to jej uchechtnutie, ktoré chcela zakryť.

„Bude ich presne tridsať, milí moji,  ani o jeden viac, ani o jeden menej.“ Odpovedá na prvú otázku s tichým smiechom v hlase. Nevysvetľuje však prečo tridsať a nikto sa na to ani nepýta.

„Ako viem koľko času? Keď mizne jeden svet, je to vždy presne toľko času. Aj keď so sebou nikdy nemám hodinky, pretože tu zmizne všetko zo sveta, ktorého život sa skončil, viem to. Vy by ste to možno nazvali vnútornými hodinami. Je to rovnaké ako keď pes vie, že už má ísť s páničkom von, hoci nepozná hodiny, vie to. Vie, že nastal čas prechádzky.“ Červenovláska sa otočí tvárou späť k ohňu.

Chvíľu zostáva ticho a vy, aj keď sa chcete pýtať, nemôžete. Z vašich úst nevychádza žiaden zvuk. Až keď to celkom vzdáte, snažiť sa rozprávať či hľadať cestu preč, červenovláska začne rozprávať svoje príbehy.

A vy, chcete aby rozprávala dlho, pretože máte strach.

Strach, čo sa stane až dopovie posledný, 30. príbeh.