30 Príbehov jednej červenovlásky

Príbeh druhý

                 Nebolo tomu tak dávno, čo po svete chodil istý démon. Démon, ktorého sila bola taká veľká, že ak by si to želal, mohol by vyzvať svojho pána, pána démonov. Ak by nezomrel, stal by sa jeho pravou rukou, druhým najmocnejším démonom na celom, celučičkom svete. Lenže tento démon bol príliš chamtivý, príliš chcel byť pánom a získať titul najmocnejšieho, získať pamäť svojho pána, získať jeho moc, ak by ho zabil. Chcel všetko, všetko len a len pre seba.

                „Oh, koľká beznádej v tvojom výzore. Slabneš, slabneš drahý priateľ." Prehovoril k démonovi sladký hlas bledej ženy s vlasmi skrytými v turbane, takže len ťažko ste mohli hádať. V jej červených očiach, ktoré tak veľmi pripomínali farbu preliatej ľudskej krvi bolo vidieť jasné pobavenie. Pobavenie nad stavom tohto arogantného a chamtivého démona. Na sebe mala tuniku, niečo čo nosili ľudský banditi, akoby k nim tiež patrila.

„Zmizni!" démon ju chcel zabiť, zničiť rovnako, ako ničil každého démona, ktorý mu prišiel pod ruku. Kvôli tomu sa z neho postupom času stávala korisť. Mnoho démonov ho chcelo zabiť nielen kvôli jeho moci. Lenže žena sa mu so smiechom vyhýbala, vtipkovala, dokonca sa mu vysmievala. Chcel ju zabiť, nie kvôli tomu, že mu prišla pod ruku, ale preto, lebo sa mu vysmievala. Nemu sa predsa nikto nevysmieva! Nikdy! Nedokázal ju chytiť, ani len škrabnúť.

„Skús do toho dať troška viac sily! No ták, veď si ako slimák! Aj ľudia sú od teba lepší!" smiala sa mu žena, vysmievala sa. Spočiatku si démon myslel, že ju zničí, že sa mu to podarí, zasiahnuť ženu, ktorá nie je démon, s najväčšou pravdepodobnosťou človek. Čas však ubiehal, postupne ubiehal a on ju stále nebol schopný ani len škrabnúť. Využíval všetku svoju silu, dokonca tej žene ukázal ako skutočne vyzerá. Ukázal jej tú svoju hrôzostrašnú podobu démona, ktorá s človekom nemala nič spoločné. Ten pocit, auru ktorú vypúšťal do okolia by mohla zabiť aj slona. Lenže žena sa stále smiala, zabávala sa.

„Čo si zač?" opýtal sa démon, po dlhých, predlhých hodinách snaženia sa. Vzdal to, hoci nikdy by si to nahlas nepripustil, vrátil sa do podoby, ktorá pripomínala človeka a usadil sa v tom prachu naokolo.

„Ja? Nikto dôležitý." Odpovedala žena, usadiac sa do toho prachu, akoby sa nič nebolo stalo. Zdalo sa, že žena už nechcela pokračovať, lenže keď sa usadila, pokračovala. „Vraj sa chceš stať silnejším, než je sám Satan, čo keby sme spravili dohodu?" navrhla mu a démon to zvažoval. Nevedel, čo je tá žena zač, netušil to a mal by s ňou spraviť akúsi dohodu?

„Čo tým získam?" démoni neuzatvárali dohody, iba také ktoré musela splniť protistrana a oni sa z tej svojej časti vyvliekli. Tento démon bol toho živým príkladom.

„Hm... znova sa narodíš, mocnejší ako tvoj pán, samozrejme." V ženinom hlase bola stopa smiechu. Démon cítil nejaký podraz, niečo sa mu nepáčilo, ale jeho túžba po moci bola väčšia, ako tento strach z obyčajnej bosorky pred ním. Nech bola tá podivná žena ktokoľvek, čo ak by s ňou urobil dohodu? Nikto ho nemôže donútiť aby ju dodržal.

„Čo za to?" opýtal sa vtedy pochabý, chamtivý démon, sledujúc ako žena pokrčí ramenami.

„Hmm.... viééš, já ti ani neviéém..." zatiahla rozmarným, detským tónom. Dokonca si ukazováčikom poklepkala po spodnej pere, akoby skutočne uvažovala. „Vieš, nie je toho veľa, čo by som chcela. Postačí mi... ak ty, budeš chrániť svojho pána z tieňov. Na výmenu, celá tvoja rodina, tebou počnúc a pokračujúc ďalšími generáciami, budú chrániť Satana, budú jeho tieňom. Súhlasíš?"

„Nikdy!" správne, ako by mohol démon ako tento súhlasiť s takouto požiadavkou? To skrátka nikdy nebolo možné. On ho chcel zabiť, zničiť a nie chrániť.

„Oh, ale vieš, tak potom to žiaľ nebude možné." Povzdychlo si žieňa nešťastne. „Tam, odkiaľ pochádzam som mala chrániť svojho pána, ale vieš narodila som sa ako najhlúpejší a najslabší potomok a môjho pána zabili." Pustilo sa žieňa pomaly do rozprávania. V tvári nešťastný kukuč pripomínajúci šteniatko. „A tu, tento tvoj pán mi pripomína toho môjho. Hoci ma veľmi trápi, že som nevidela ako z toho môjho vyťahujú črevá slamkou..." žieňa dokonca nešťastne potiahlo nosom. Možno sa rozplakalo, to démon nevidel, pretože ho to nezaujímalo.

„Sla...sla-čím?"

„Oh to nič. Tak čo dohodneme sa?" odmávla to žienka rukou a vyskočila na rovné nohy. Na tvári široký úsmev plný očakávania. Akoby ten smútok predchvíľou kamsi zmizol. Nenávratne preč. Démon sa zamyslel, hlboko sa zamyslel, premeriavajúc si žieňa pohľadom. Hľadal podraz.

„Ako sa znovuzrodím?" opýtal sa démon, rozhodnutý, že chce zničiť svojho pána. Rozhodnutý, že prijme dohodu s touto podivnou ženou. Žena sa potichučky uchechtla, ako malé dievčatko, ktoré vám niečo tají.

„Raz, keď narodia sa deti tvojej krvi, deti tvojho srdca, deti tvojej sily, budeš mať možnosť znovuzrodiť sa. Tí dvaja, narodia sa v jeden čas, z jednej matky. Ani jedno nebude mladšie ani jedno nebude staršie. Jeden chlapec, slabý ako steblo trávy ale múdrejší ako si ty kedy bol a budeš. Jedno dievča s hlúpym pohľadom na svet démonov a podivnou láskou k anjelom, vďaka ktorej zosilnie viac ako si budeš vedieť predstaviť. Chlapec a dievča, dvojčatá, milovaní plameňmi, nenávidení démonmi, kvôli tvojej krvi a aure v tele. Keď sa spoja, ich potomok bude mať tvoju dušu a silu oboch, slabosti nikoho. Najsilnejší démon aký sa kedy zrodil, ten jediný, ktorý bude môcť zabiť tvojho pána. Ak však získaš ich srdcia, môžeš sa stať ich pánmi a stvoriť niečo ešte mocnejšie ako je prostý démon, ich spojením." Hlas žienky znel vážne ale v jej výraze bolo pobavenie, jasný smiech až výsmech tomuto démonovi.

„Čo ak mi klameš?"

„Ja a klamať? Tse!" osopilo sa naňho žieňa a skôr ako si to démon stihol uvedomiť, žieňa mu podalo ruku na spečatenie dohody. Lenže žieňa urobilo ešte niečo. Čelom sa dotkla jeho čela. A on mohol počuť vo svojej hlave jasný smiech. Smiech blázna, ktorý práve zažil niečo zábavné, smiech blázna, ktorý sa tak veľmi teší na budúcnosť až zabúda na to, ako ďaleko to je.

„Ale ty sa toho nedožiješ, ženská." Upovedomil ju démon keď sa od neho žieňa odtiahlo.

„Neboj sa, mám si čím krátiť čas. Hrať rôzne hry so Sáťom ma zatiaľ zabaví a nezabudni, že naňho máš dávať pozor." Žieňa mu zamávalo a zmizlo v jemnom obláčiku prachu. Nezostalo po nej ani pamiatky. Dokonca ani len stopy na zemi. A démon si až teraz uvedomil tú hrôzostrašnú pravdu. Stretol sa s podivnou bytosťou, ktorá nebola cítiť ani ako človek, ani ako anjel, ani ako démon a ani ako nič, čo tento démon mohol poznať. Démon si uvedomil, že táto dohoda bola jeho najväčšou a najhoršou chybou v živote, o ktorej potom ostatní démoni hovorili ako o „Dohode medzi démonom a entitou". Detaily tejto dohody sa akýmsi spôsobom dostali medzi démonov, aj napriek tomu, že samotný démon to nikomu nepovedal.