Strach a bdenie

Kapitola 12 - Obliviate

„Každý ma vidí ako brutálneho a bez emočného ale pravda je, že som sa touto cestou vydal až keď som ju stratil.

Ona bola jediná, ktorá mi vždy verila. Verila, že môžem byť dobrý, ale ak mám byť úprimný, myslím si, že pre mňa bola pridobrá. A keď tu už bola, zrazu zmizla akoby nikdy nežila. Ja som znova upadol a vrátil sa na cestu, ktorú mi nasmeroval môj otec. Stal sa zo mňa chladný a nedotknuteľný, pretože som zistil, že na tomto svete pre mňa už nič nezostalo.

Prečo by som mal žiť vo svete, kde ona nie je. Je to ako žiť v tme, ktorou som sa nakoniec aj stal.

Úprimne nikdy som nevedel čo na mne videla. Silno verila, že vo mne bolo niečo dobré, ale kde? Nie som typ človeka, ktorý by sa obetoval pre vyššie dobro, na to som príliš sebecký. Ale pre ňu? Pre ňu, by som zomrel desať krát, predal by som svoju dušu a ochotne by som prijal najhorší trest, ak by to znamenalo, že bude živá a zdravá.

Ale čo je smútenie, ak nie vytrvalá láska. Na to je už však neskoro. Nikdy si neodpustím." vyriekol chladne kľudný hlas. O sto päťdesiat kilometrov ďalej sa zo sna zobudilo dievča.

___

Zobudila som sa zo sna. Muž, ktorý stál v strede neznámej miestnosti, bol môj otec. Bola to nechutná miestnosť, zrejme azkabanská cela. Stál tam, na rukách okovy, gaštanovo hnedé vlasy mal po ramená, tvár zvráskavená a plná malých raniek.

Toľká horkosť, ktorá mu vychádzala z úst spolu so slovami, bola taká ťaživá, že som chcela zavrieť oči a už nikdy ich neotvoriť.

Posadila som sa na posteľ a rukami som si prehrabla vlasy. Až teraz mi došlo kde som. Sedím na posteli v Severusových súkromných komnatách.

Pozrela som sa na hodiny. Mala som asi pol hodinu aby som sa dostala na izbu bez povšimnutia.

Zo zeme som si zobrala batoh, opatrne som zamkla komnaty a vybrala som sa na izbu.

Ako náhle som otvorila dvere izby som uvidela Alicin vyčítavý pohľad.

„Kde si bola?" zasyčala na mňa tak aby nezobudila iné dievčatá. „Celú noc som nezažmúrila oka a rozmýšľala som či ísť za McGonnagalovou večer alebo až ráno."

„Uhm, prepáč, mala som ti dať vedieť aby si sa o mňa nebála." povedala som zmierlivo.

„A kde si bola celú noc?" opýtala sa ostro. A teraz som skončila. Čo si mám vymyslieť?

„To ti nemôžem povedať," povedala som odhodlane.

„A prečo nie?"

„Jednoducho nemôžem."

„Tak mi povedz aspoň jedno," vravela porazene. „Bola si v škole alebo niekde inde?"

„Neboj, bola som celú noc v škole," vyriekla som pokojne.

„Fajn," bolo posledné čo som počula pred tým než som sa išla umyť.

___

Raňajky aj celé doobedňajšie vyučovanie prebiehalo v poriadku.

Jediné čo mi naháňalo strach bol fakt, že dnes som sa už asi päť krát stretla s profesorkou Wrightovou a jej pohľad nasvedčoval tomu, že moje zistenie o tom čo je zač jej vôbec nie je po vôli. A dnes sme ku tomu všetkému mali ešte aj Obranu proti čiernej mágii.

Pomalým krokom, ktorý hovoril o tom, že sa mi vôbec nechce, som sa dostávala bližšie ku dverám do učebne. V momente keď som vošla dnu som si všimla jej pohľadu, ktorý bol taký prenikavý, že som cítila ako mi prepaľuje dieru do tela.