Strach a bdenie

Kapitola 15 - Blázon

Pozerala som sa na postavu muža, ktorá pomaly vychádzala z tmy a odkrývala tvár môjho otca.

„Čo tu robíš?" opýtala som sa a každým krokom, ktorý on urobil dopredu som ja urobila jeden dozadu.

„To nie je podstatné," povedal.

„Prečo to robíš?" spýtala som sa a urobila znovu krok dozadu.

„Nenechám ťa na pokoji. Zaslúžiš si trpieť," Povedal a urobil ďalší krok dopredu.

„To nie je pravda. Ja už dosť trpím kvôli tvojím činom, ktoré si urobil zo svojej hlúposti a ješitnosti," vyštekla som na neho a urobila posledný krok, po ktorom som zacítila stehu opretú o môj chrbát.

„Takto sa so mnou rozprávať nebudeš!" skírol, podišiel ku mne, ruku mi obtočil okolo hrdla a pritlačil ma ku stene. Stisk na jeho ruke bol silný a úplne mi zastavil vzduch prúdiaci v pľúcach.

„Som tvoj otec. Ešte stále máš voči mne povinnosti," tichým, hrozivým hlasom hovoril. Jeho tvár len niekoľko centimetrov od mojej. „Ty môžeš za to, že tvoja matka je mŕtva," krv sa mi nahnala so hlavy a zrak mi začal temnieť. „Zobrala si mi ju..."

Stisk na jeho ruke povolil a ja som padla na zem. Schúlila som sa do klbka a slzy mi stekali po tvári. Po hodnej chvíli som sa odvážila rozhliadnuť. Nikto v miestnosti nebol. No aj tak som na sebe cítila niečí pohľad. Slzy mi naďalej stekali tú po tvári až kým som nezazrela, že z dverí do Severusovej spálni niečo počuť.

Vstala som a vybrala sa smerom ku dverám. Šuchot, kroky a zvuk odmiestnenia.

Niekto sa odmiestnil. To musel byť môj otec. Ale veď on bol vo väzení a keby ušiel už by toho boli plné noviny.

Ako sa mu podarilo odmiestniť bez prútika a ku tomu z miesta, ktoré bolo začarované proti premiestnovaniu na druhé, ktoré bolo tak isto zabezpečené. Nedávalo to zmysel.

Ľahla som si na posteľ a rozmýšľala som. Oči sa mi začali zaťahovať a ja som znovu padla do sveta, ktorý mi naháňal strach. Do sveta snov.

___

Zobudila som sa na pocit zimy. V žalároch to nebolo nič zvláštne. Zvláštne bolo, že som chvíľu pred tým na svojej tvári cítila ruku. Drsnú, chladnú ale ukľudnujúcu ruku. A opakujúce sa slová.

„Nikdy som ťa naozaj neopustil. Nemohol som však zostať. Preto som ti poslal ľudí, ktorí ti to všetko vynahradia," hovoril hlboký hlas.

A s týmito slovami sa zabuchli dvere a ja som sa úplne zobudila. Ďalší zvuk odmiestnenia. Vybehla som z postele a vbehla do Severusovej pracovne ale tam nikto nebol. Ani stopy po tom, že by tam niekto pred pár sekundami stál. Obzerala som sa a dúfala, že niekoho uvidím. Že tam niekto bude. Ale...nikto tam nebol.

Čo sa to deje? Prečo sa mi to deje? Kto to bol?

Toto boli otázky, ktoré mi behali mysľou. Ale predovšetkým jedna hlavná. Som blázon? Toto všetko mi nepríde skutočné. Pôjdem naspäť na ošetrovňu. Nechcem tu ďalej ostať.

Vyšla som zo Severusových komnát, zamkla ich a pomaly prešla dlhou chodbou , ktorá oddeľovala našu spoločenskú od schodov ,ktoré viedli von zo žalárov.

Potichu som sa vrátila do ošetrovne a ľahla som si naspäť na svoju posteľ. Zaspávala som s hlavou plnou otázok, na ktoré som si nevedela odpovedať.

Dlho som nevydala novú kapitolu. Takže tu je jedna. Je krátka, ospravedlňujem sa ale nemám inšpiráciu a nechcem na to veľmi tlačiť. Každopádne budem rada za každú dobrú odozvu alebo vote. Kisses xx.