Strach a bdenie

Kapitola 8 - Prepáč mami

Objavila som sa v strede lúky. Bola posiata sedmokráskami a všelijakými lúčnymi kvetmi. V strede sa týčil veľký dub, na ktorého konári bola zavesená hojdačka a na nej sedelo malé dievčatko. Blonďavé, dlhé vlasy jej viali vo vetre. Mala ich všade po tvári. Zelené šiatky tesne pod kolená z jemnej látky s krátkymi rukávmi a jemnými volánikmi , biele podkolienky a čierne topánky. Bolo to moje šesťročné malé ja.

„Argentum." započula som zrazu jemný hlas mojej matky. „Poď už domov je neskoro." hlas sa približoval.

„Mami?" dievčatko zoskočilo z hojdačky a začalo sa obzerať. Keď pohľadom zavadilo o útlu postavu svojej matky rozbehlo sa jej do náručia. Ja som začala bežať zároveň s dievčatkom. Dobehla som ku svojej matke skôr ako moje malé ja.

„Mami-." zašepkala som a hlas sa mi zlomil. Ruku som zdvihla a chcela som sa jej dotknúť, no moja ruka cez jej rameno len prešla a postava sa len trošku zavlnila. Nemohla som sa jej dotknúť. Nedalo sa. Žena si čupla a dievčatko jej vletelo do náručia. Chvíľu takto zostali a potom sa dievčatko odtiahlo, chytilo moju matku za ruku a spolu začali kráčať ku nášmu domu. Všetko sa začalo rozplívať a ja som sa zobudila.

Pozrela som sa na hodinky. Boli dve hodiny v noci. Ale ja som už nemala chuť ísť znova spať. Nechcela som znova spomínať na tie krásne chvíle, o ktoré som sa vlastním pričinením pripravila. Zabila som svoju matku. To ja som našu rodinu dostala do stavu, v ktorom je. Nikto iní len ja. Slzy sa mi tlačili do očí. Spomenula som si na moju umierajúcu matku, na utrápenú tvár môjho otca, na výčitky v jeho očiach, ktoré síce nikdy nevyslovil ale ja som ich videla a ubíjali ma. Rýchlo som si obliekla sveter, obula som si topánky a vybehla z izby.

Hodnú chvíľu som bežala až som sa zastavila asi na 5 poschodí. Zastala som pred jedným výklenkom a zahľadela som sa von z okna. Pohľad na kľudnú hladinu jazera, v ktorého odraze bolo vidieť mesiac moje myšlienky ešte viac rozprúdil. Spomenula som si na ten osudný deň, na tú chvíľku nepozornosti, ktorá stála moju matku život. Bola som šesťročné zvedavé dievčatko, ktoré malo zákaz chodiť do maminho laboratória. Zakázané ovocie chutí najlepšie. Horúce slzy mi začali stekať po tvári keď som si znovu predstavila svoju matku ako leží na zemi a kričí meno môjho otca a od bolesti plače.

„Za všetko môžem ja." zašepkala som. „Za všetko môžem ja!" teraz som povedala hlasnejšie a zrozumiteľnejšie. „Prepáč mami." znovu som začala šepkať. „Nikdy som nechcela aby to dopadlo takto. Nikdy sa to nemalo stať. Mala som poslúchnuť. Nemala som tam chodiť. Jediní raz-." zlomil sa mi hlas. „Jediní raz som ťa neposlúchla a skončilo to katastrofálne." slzy mi tiekli potôčikmi a dopadali na chladnú zem. Až teraz som si všimla ako som schudla. Sveter, ktorý mi pred rokom bol akurát, na mne teraz visel ako na kostre. Všetko sa to pokazilo. Všetko bolo horšie ako som si to kedy dokázala predstaviť. Bezmocne som sa zviezla na chladnú zem a schúlila som sa do klbka. Všetky tie myšlienky, ktoré sa mi vírili v hlave. Ucítila som pulzujúcu bolesť. Myslela som že mi vybuchne hlava. Chcela som kričať ale nemohla som, nedokázala som zo seba dostať ani hlások. Po chvíľke som sa pozbierala a pomaly som začala kráčať naspäť do našich izieb.

Keď som vošla do izby a pozrela som sa na hodiny bolo o päť minút šesť hodín, takže najvyšší čas sa ísť prichystať. Vždy som sa chodila sprchovať medzi prvými. Nemala som rada pocit že je tam niekto som mnou alebo že by ma niekto videl. Nebolo mi to príjemné. Ako vždy som bola prvá.

Osprchovala som sa. Modriny sa mi pomaly začali sfarbovať do iných farieb. Fialová, zelená, modrá. Všetky dokopy. Miesili sa v rôznych tvaroch po celom mojom tele. Obliekla som sa do školskej uniformy a postavila som sa pred zrkadlo. Oči opuchnuté od plaču, pod jedným okom veľký fialový monokel, pera stále natrhnutá. Áno prekrývacie kúzla fungujú iba niekoľko hodín, potom sa rozplynú a zase vyzeráte ako pred tým. Znova som začala odriekavať formulky a prútikom som začala krúžiť pri svojej tvári. Keď moje oči a moja pera vyzerala zase ako normálne, vybrala som sa späť do izby.

Ako každé ráno som si prevesila uterák by sa vyschol, sadla som si na posteľ a pozrela som sa na rozvrh. Dneska sme mali Bylinkárstvo, Obranu proti čiernej mágii potom obed a za tým Štúdium starodávnych rún a dvojhodinovkuň elixírov. Moje milované elixíry. To jediné mi z tejto školy chýbalo. Elixíry. Rozvrh som strčila naspäť do moje tašky, zobrala som si všetky potrebné knihy a vybrala som sa na raňajky.