Strach a bdenie

Kapitola 17 - Vianoce, čas pokoja

Znova 3. osoba:

Margaret mala pocit, že sa vynára z vody. Akoby všetka ťarcha, ktorú si celé roky niesla zo sebou, na ňu teraz spadla. Znovu sa nachádzala v Severusových komnatách. Nevedela čo sa stalo. Nechápala čo sa stalo. Všetko jej to pripadalo ako sen. Snívalo sa jej o tom, že našla Severusa. Snívalo sa jej to. Nepamätala si všetko. Len útržky. Cítila sa prázdna a unavená.

Ťarbavo sa postavila a vyšla z jeho komnát. Chcela si ísť ľahnúť. Mala pocit, že ak ešte chvíľu bude stáť na nohách tak padne. Nemala silu. Len tak, tak došla do spoločenskej a vyšla schodmi do izby. Hodila zo sebou na posteľ a v okamžiku zaspala. Nechcela myslieť na nič z toho čo sa za posledné mesiace stalo. Chcela byť zase to naivné, hlúpe šestnásť ročné dievča, ktoré ešte nevedelo aké je to niesť váhu nie len svojich činov ale aj činov svojich blízkych.

___

Zobudila sa na jemné štuchnutie. Otvorila oči a zbadala, že na posteľ oproti nej si sadá Alma. Nevedela čo si má o nej po včerajšku myslieť. Bola naozaj taká aká bola aj v jej sne?

„Dobré ráno," povedala Alma keď si všimla jej otvorené nad niečím pevne rozmýšľajúce oči. Jej hlas hneď prebral Margaret z myšlienok.

„Dobré," povedala a posadila sa na posteli.

„Ako si sa vyspala?" spýtala sa Alma.

„Dobre," zaklamala Margaret. Vyspala sa veľmi zle. Necítila sa vôbec oddýchnutá. Stále ju ťažil jej včerajší sen.

„To je dobre," zarozmýšľala sa Alma. Po chvíli zase otvorila ústa. „Rozmýšľala som, že by sme spolu strávili Vianoce aj zo Samanthou," povedala a jemne sa usmiala.

„Jasné, môžeme," povedala okamžite. Nemala silu oponovať ale nechcela byť sama. Nechcela byť už viac sama. Celý svoj život bola a už toho mala dosť. Chcela rodinu. Milujúcu rodinu, ktorú nikdy nemala. Už dávno rozmýšľala, že sa vráti do svojho rodného domu. Prehľadá ho. Chcela nájsť niečo o svojich predkoch. Od otca alebo mami nikdy nepočula ani slovo o svojich starých rodičoch.

„Alma?" povedala.

„Áno," odvetila Alma.

„Myslíš, že by som sa mohla ísť pozrieť do svojho rodného domu?" opýtala sa zo strachom.

„Prečo by si tam chcela ísť? Koniec koncov aj tak tam nič nenájdeš, nič tam nezostalo," povedala odmerane. Margaret vedela, že sa jej nepáči to, že tam pôjde ale vedela aj to, že jej v tom aby tam šla, nemôže zabrániť. A Alma to vedela tiež. Vedela, že sa raz dozvie celú pravdu a nedá sa jej v tom brániť večne.

„Tak príď do môjho kabinetu, keď vstaneš," povedala Alma a postavila sa z postele. S posledným pohľadom strachu sa s ňou rozlúčila a jemným klepnutým dverí bola preč. Ešte pár krokov a potom zvuky jej pohybu úplne zanikli.

Tichým šuchnutím tela sa znova Margaret zvalila na matrac a rozmýšľala. Do svojho domu pôjde cez sviatky. Prespí tam ak bude môcť.  Bol opustený len pár mesiacov. Presne od leta, keď jej otca odsúdili a zavreli do Azkabanu.

Pomaly vstala a obliekla si teplé oblečenie. Rozhodla sa, že pôjde ešte do Rokvillu a kúpi niečo Alme a Samanthe. Nevedela čo a veľmi sa bála, že nič pre nich nenájde ale skúsi niečo vymyslieť.

___

Margaret kráčala a jej nohy sa zabárali do snehu, chlad zožieral jej telo a v jej mysli bolo nespočet myšlienok. Mala pocit, že už nevie, čo je pravda a čo sen. Vedela, že ak to takto pôjde, zošalie.

Ako počúvala sneh vŕzgajúci pod jej nohami zrazu zistila, že vchádza do Rokvillu. Život okolo nej bol taký rýchly a ona ani nestíhala zaznamenávať veci okolo seba.

Zastala v strede Rokvillu, a rozmýšľala. Ulice boli vyprázdnené a ponuré. Vybrala sa do malého obchodíku na začiatku dedinky. Bolo to čarovné miesto. Presvetlené a prezdobené rôznymi vianočnými dekoráciami. Kde tu zaznel spev plyšových škriatkov alebo zavanula vôňa perníkov. Nostalgia voňala z každého kúsku tohto miesta a Margaret mala na chvíľu pocit, že nechala všetky svoje problémy za prahom dverí.

Prezerala regáli a rozmýšľala, či sa v celom Rokville nájde jediná vec vhodná pre Almu alebo Samanthu. Do očí jej zrazu padla jedna krásna krabička. Malá a strieborná, lemovaná maľovanou čiarou karmínovej farby. Keď ju Margaret otvorila, vnútri na ňu čakalo príjemné prekvapenie. Malý zelený vtáčik, ktorý sa točil na mieste, do tónu tichej melódie. Hneď vedela, že toto je ono. Vybrala sa pohľadať ešte niečo pre Samanthu. Po pár minútach našla malý medený stromček, ktorý mal v korune drahokamy. Nebolo to síce niečo, čo ju nejako definovalo, ale aspoň bolo vidno, že si na ňu spomenula. Zobrala obe veci ku pokladni, kde na ňu čakal milý, starší pán a vľúdne sa usmieval. Pripomínal jej starého Ollivandera, ktorý mal takú istú mimiku tváre.

Potom ako Margaret zaplatila sa vrátila do hradu. Prechádzka a čerstvý vzduch jej veľmi pomohol a tak sa cítila oveľa lepšie. Darčeky mala už zabalené, a tak sa vybrala za Almou.

Keď prišla do jej kabinetu, vyzeralo to tam inak. Všetko bolo vyzdobené. Už to nevyzeralo ako kabinet bývalej bystrozorky, ale skorej ako u Molly Weasleyovej. 

Prepáčte za takú dlhú pauzu. Stratila som chuť písať ale teraz som späť, a dúfam, že si pokračovanie tohto príbehu užijete so mnou. Budem vďačná za každý vote a komentár.

Love you.

Adelle