,,Kam jdeš?'' opýtal sa Pepa, keď som si zdvíhala zo zeme posledné veci a chystala som sa na odchod.
,,Preč'' obula som sa a oprela som sa o rám dverí.
,,A to jako proč?'' náhlivo sa zodvihol zo sedačky a chytil ma za zápästie. Otočil ma čelo k sebe a pozeral sa neveriacky na mňa.
,,Pretože každý máme svoj život, ja sa musím vrátiť do Nórska a ty si zasnúbený s Natašou'' odvrkla som a stlačila som kľučku.
,,Alex ta dálka nás oba ničí'' zvýšil hlas, urobil krok ku mne a prehodil mi vlasy z tváre.
,,Ja viem, ale ja teraz nemôžem nechať všetko tak a presťahovať sa sem a pozerať sa na teba a na Natašu'' so slzami v očiach som sa otočila a dvere za sebou znova zavrela.
,,To od tebe ani nechci. Ale já tě chci znovu potkávat každý den a dívat se na to jak žiješ své sny. Prosím, dovol mi to'' na sucho som prehltla a pozrela som sa mu do očí.
,,Prepáč, ale to nejde. Ja sa sem nedokážem vrátiť'' rozplakala som sa a otvorila som dvere. Vošla som na chodbu a posledný krát som sa na neho pozrela.
,,Chápeš, že tě stále miluji'' kričal a rozbehol sa za mnou. No ja som bola rýchlejšia a bežala som po schodoch dole. Nastúpila som do taxíku a v diaľke som videla stáť jeho.
Bežal asi 100 metrov za taxíkom no keď videl, že auto nespomaľuje zastavil sa. Rukami si chytil tvár a s plačom si sadol na cestu. Viem ako ho to musí bolieť. Predsa len, mňa to nebolí o nič menej ale on je zasnúbený.
Taxík ma vysadil pred úradom kde som si mala iba vyzdvihnúť doklady aby som mohla prekročiť hranice späť. Taxikárovi som povedala aby počkal v aute, že to je záležitosť piatich minút. Vybehla som hore po mramorových schodoch a zaklopala som na prvú kanceláriu, ktorú som uvidela.
,,Dobrý den'' pozdravila ma staršia pani v rokoch a usmiala sa.
,,Dobrý deň, prišla som si po to potvrdenie o prekročení hraníc'' zastrčila som si prameň vlasou za ucho a snažila som sa zahnať slzy čo najviac to šlo.
,,Vy jste Alexandra Hoffmannová? Mám vás tu'' otočila sa a vytiahla zväzok papierov. Tvárila sa previnilo a súcitne sa na mňa pozrela.
,,Hej, to som ja'' nervózne som prestúpila z miesta na miesto.
,,S tím potvrzením to bude problém. Protože máte občanství na Slovensku ale žádáte o vydání dokladu v Česku jste podezřelá z trestného činu padělání dokladů a to znamená, že nebudete moci opustit zemi po dobu 6 měsíců'' skamenela som.
,,Nemusíte mi to tu vysvetľovať, ja som študovala 5 rokov právo'' zvýšila som hlas a otočila som sa na odchod. Schmatla som papiere a dramaticky som jebla dverami. S hnevom som začala kopať vonku do schodov až pokiaľ som sa nerozplakala a nesadla som si na ne.
Po desiatich minútach nadávania, že tento deň nemôže byť horší, som sa zodvihla a prešla som pomaly ku taxíku a nastúpila som. Taxikárovi som nadiktovala adresu štúdia a oprela som sa o sedadlo.
,,Kamil?'' vytočila som bratovo číslo a dúfala som, že by pre mňa urobil jednu láskavosť.
,,Alex? Stalo sa niečo? Ty si plakala?'' znel nekľudne, až priam vystrašene.
,,Nič také. Teda vlastne stalo sa'' opäť som sa rozplakala a otočila som zrak smerom k oknu.
,,Ten debil Daniel ti niečo urobil?'' strachoval sa o mňa.
,,Nie. Ja nemôžem opustiť Česko šesť mesiacov, kvôli nejakému vyjebanému podozreniu z falšovania dokladov'' zúrila som pri pomyslení na to zostať v Pardubiciach alebo v Prahe. Stretávať sa stále s tými istými osobami ako pred rokmi nie je dobrý nápad.
,,Ale k veci. Potrebujem od teba jednu službičku'' zmenila som rázom tón hlasu na milí a tichí.
,,O čo ide?'' spýtal sa nedočkavo.
,,Potrebujem aby si letel do Nórska pre moje veci. Letenku mám, a druhú pre Kaju kúpim...'' skočil mi do reči.
,,Fajn. Beriem to. A na kedy sú tie letenky?'' znova ma prerušil a ja som podala taxikárovi peniaze. Vystúpila som pred štúdiom a znova vo mne ožilo toľko spomienok.
,,Sú na dnes. Za 4 hodiny odlietaš. Ahoj'' zrušila som hovor bez toho aby Kamil stihol čokoľvek namietať...
