Nezabudni na mňa

8. Vilma - 2006

Sedela som v Helen kancelárii a čakala som ju. Nedvíhala mi telefón, neodpovedala na moje správy a mňa to strašne mrzelo. Od večera sme s Oliverom vymýšľali plán ako sa s Helen porozprávať a všetko jej vysvetliť. Obaja sme boli stratení.

V kancelárii mala veľký poriadok a všetky dokumenty mala vo farebných šablónach na poličke. Mala tam pár kvetín a bola to tá najkrajšia kancelária akú som videla. Preto som jej dala zariadiť aj tú moju.

Keď konečne prišla, tak mala vyplakané oči a ani sa na mňa nepozrela. Ryšavé vlasy si prehodila dozadu a posadila sa na svoju stoličku. Bola vážna a zapla si počítač. Mala na ňom kopec farebných papierikov a na parapetnej doske mala naše spoločné fotografie.

,,Ahoj," začala som a bola som nervózna.

,,Nechcem hovoriť s tebou ani s Oliverom."

,,Ja viem, ale potrebujem vedieť, že si v poriadku. Môžem ti to vysvetliť?"

Chytila si spánkové časti a okuliare si zložila. ,,Klamali ste mi. Po celý ten čas som chcela prísť na to, aký život som viedla pred tou nehodou a kým som bola. Neboli sme najlepšie kamarátky. Dnes som videla našu spoločnú fotku pred tou nehodou. Cudzia si rozhodne nebola, no najlepšia kamarátka by vedela, že som z detského domova," vyčítala mi a mala na to právo.

,,Spoznali sme sa vďaka Olimu," začala som a dúfala som, že ma bude počúvať.

,,Mesiac ste spolu volávali, mesiac sa stretávali a potom nás zoznámil. Zvyšne strávené týždne ste boli do seba zamilovaní a ja som sa s vami tešila."

,,Nechcem to počuť. Musím pracovať, takže bude najlepšie ak odídeš."

,,Večer s tebou asi nemám rátať," musela som sa opýtať, pretože mi to bolo ľúto.

,,Prídem. Už som ti to sľúbila."

Vydýchla som si a bola som si na chvíľu istá, že ma má ešte stále rada.

Keď som odišla, tak som išla do svojej roboty. Bolo to len pár blokov odtiaľto, takže som to zvládla i pešo. Najlepšie na mojej práci bolo, že som mohla meškať a nikomu to neprekážalo. Teda, prekážalo ale vždy som sa vyhovorila na to, že som meškala kvôli novému článku. Mala som veľa práce zo zháňaním správnych podkladov a podobne. Vždy mi to prešlo.

Posadila som sa vo svojej kancelárii a bola som šťastná, že ma nik nevidel. Zapla som si počítač a šťastne som si vydýchla.

,,Vilma!" ozvalo sa už z chodby a ja som sa vystrašila. Bol to môj pojašený šéf.

,,Dobré ráno šéfe," postavila som sa a upravila som si košeľu.

,,Je skoro jedenásť hodín. Chceš tu dnes ostať dlhšie?" v ruke mal pár papierov a mne sa to nepáčilo. Zas ma chcel zavaliť prácou?

,,Dnes to nepôjde. Večer idem na tú výstavu a idem si dohodnúť termín na rozhovor," odvrkla som a chcela som si sadnúť, no zas začal rozprávať.

,,Som rád, že si sa rozhýbala. Nezabúdaj na fotky a komentáre ostatných ľudí. Je to známy umelec, tak to nepokaz."

,,Ešte som žiadny článok nepokazila," prepichla som ho pohľadom a posadila som sa do môjho kresla.

,,Ja viem a preto budeš zaúčať nového novinára. Má menšiu prax, písal na škole, no chcem, aby si istý čas bral z teba príklad. Ukážeš mu ako to tu chodí a čo ako funguje," s úsmevom mi oznámil a mne sa to nepáčilo.

,,To je ako za trest!" buchla som po stole a on zvážnel.

,,Prišla si do práce o jedenástej. Snáď spolu budete vychádzať," na stôl mi položil tie papiere a ja som sa ich ani nedotkla. Vážne to bolo za trest. Ešte nikdy som nemusela zaúčať nováčika. Bol to vrchol drzosti.