Nezabudni na mňa

11. Oliver - 2006

Sedel som v mojej kancelárii a premýšľal som nad Helen. Na 99 percent som si bol istý, že sa vráti, pretože ma miluje, no zvyšné percento ma nútilo mať pochybnosti a stresy. Bál som sa, že si uvedomí, že má na lepšieho človeka vo svojom živote a mňa už nebude potrebovať.

,,Oliver, šéf chce s tebou hovoriť," klopol mi na dvere kolega a ja som nechápal prečo chce so mnou hovoriť najvyšší.

,,Kedy?"

,,Hneď teraz. Už dopredu ti blahoželám," vytešoval sa a ja som nechápal prečo. Dôvod na to rozhodne nemal.

Bol pondelok, desať hodín ráno a jediné čo ma zaujímalo i trápilo bola jedine Helen. Dúfal som, že je v poriadku. O niekoľko minút som sa pobral k šéfovi do jeho obrovskej kancelárie. Zariaďovala mu ju Helen. Vlastne nám všetkým.

,,Dobrý deň, vraj so mnou chcete hovoriť," postavil som sa pred jeho stôl a on mi naznačil, aby som sa posadil.

,,Už vás čakám. Ako sa má Helen?"

,,Má sa dobre. Stalo sa niečo?"

,,Len sa zaujímam. Gratulujem vám k vyhratému prípadu. Bolo to veľkolepé a preto mám pre vás ponuku, ktorá prichádza len raz za život. Cez víkend som bol na porade vo Washingtone a požiadali ma o môjho najlepšieho človeka, ktorý sa nebojí ísť aj cez mŕtvoly. Ako prvý ste ma napadol vy."

Washington? To ako vážne?

,,Pracovali by ste pre novú firmu, ktorá tam otvorila svoju pobočku. Dostali by ste služobný byt i auto. Plat by ste mali o 20% vyšší a môže ísť s vami aj Helen."

,,Wow."

,,Presne tak. Je to niečo veľké, no nemusíte sa rozhodnúť hneď teraz. Nového právnika potrebujú od nového roka, takže máte pár týždňov."

,,Tak to vám ďakujem. Pozhováram sa o tom s Helen a čoskoro vám poviem svoju odpoveď."

,,V poriadku. Na dnes môžete ísť domov. Dovidenia," rozlúčil sa so mnou a ešte mi dal nejaké dokumenty o tej firme.

<<<

V rukách som mal dva zákusky, ktoré som kúpil v cukrárni a čakal som, kým sa atmosféra za dverami vylepší, pretože Vilma tam mala s nejakým mužom výmenu názorov. Rozhodol som sa, že ju pôjdem pozrieť, keďže som nechcel byť sám a Helen sa mi stále neozvala.

,,Takže šéfka, čo podnikneme?"

,,Si otravný Kaleb. Viem, čo sa v ten večer stalo. Už niekoľko dní sa vyhýbaš oslovovaniu a lezieš mi tým na nervy! Nepatrím k typom žien, s ktorými sa stretávaš. Viem čo robím pod vplyvom alkoholu a ver, že sa to na druhý deň nehodlám hrať na zabudnutie," znela dosť nahnevane a veľmi ma ten rozhovor zaujímal. Kto bol vlastne Kaleb?

,,S akými ženami sa podľa teba stretávam?"

,,S mladšími," odvrkla a vydala zo seba divný zvuk, pri ktorom som sa zasmial.

,,Zaujímavá myšlienka. Idem povedať šéfovi, že ideme do terénu."

,,Tak po prvé, nič mu nemusíš hovoriť a po druhé, my dvaja nikam nejdeme."

,,Sľúbila si mi obhliadku mesta a kino, takže môžeme ísť teraz. Pozývam aj na obed."

,,Nikam nejdem. Vyhoď si to z hlavy."

,,O desať minút ťa čakám dole. Ak neprídeš, tak prídem hore a nebude sa ti to páčiť," hovoril jej a počul som kroky k dverám. Rýchlo som sa otočil k stene aby ma nevidel a vošiel som do jej kancelárie.