Spolu až do konca//DNF//

Part 8. Sapnap?

S Dreamom sme si ten týždeň užili aj keď moc nemohol chodiť. Každú jednu hodinu sme si boli viac a viac bližší. Naš vzťah nemal žiadne problémy a prebiehal doslova dokonalo. Každý deň sme pozerali filmy, hrali spoločenské hry pri ktorých sme sa každú chvíľku smiali ako postihnutí a urobili sme si aj domáce rande. Bolo to lepšie ako keď sme mali byť niekde v reštaurácii kde na nás upieralo svoj pohľad desiatky ľudí a to len preto lebo "aha dvaja gayovia prišli na rande" ale Dream chcel to rande ofiko a tak sľúbil že ma ešte prekvapí. Tajne som dúfal že nepôjdeme do reštaurácie lebo Dream je iný ako ostatní. Pri ňom môžem byť sám sebou a nemusím sa hrať na niekoho úžasného. Chce ma takého aký som a to aj ja jeho.

„Gogyyy už musíš vyliezť z tej postele inak nestihneš školu" karhal ma Dream pri tom ako sa ma snažil dostať z postele. Rany sa mu už zahojili a dneska môže ísť konečne po týždni sk mnou do školy.

„Ešte 5 minút" ospalo som mu odpovedal a zívol si.

„To si povedal pred pol hodinou a navyše už je 7 hodín" námahal sa Dream.

V momente som otvoril oči a pozrel sa na mobil. Neklamal. Vyskočil som z postele tak rýchlo že sa mi zatočila hlava a skoro som odpadol.

„Pomaly Gogy nepotrebujeme ísť ešte do nemocnice" napomenul ma.

„Ja viem lenže za 15 minút mi ide bus"

„Nebudeš ho potrebovať pretože ťa beriem do školy ja" povedal hrdo až mi zabehla slina a skoro som sa zadrhol.

„Ty máš auto? A ešte k tomu aj vieš šoférovať? Ty si dokonalý. O dôvod viac ťa milovať" úškrnul som sa a spomalil tempo. Dream sa len pousmial.

Hodil som si na seba modré rifle a obyčajnú šedú mikinu. Narýchlo som si umyl zuby a oplachol tvár studenou vodou. Neraňajkoval som tak ako každé ráno keď idem do školy a vyšiel von kde ma čakal Dream v jeho plnej kráse s jeho čiernym autom.

„Waw a toto si kde zobral?" položil som mu otázku keď som sadal do vyleštenej audini.

„nerieš" jednoducho odpovedal a naštartoval. Ja som nemal potrebu to vedieť takže som bol celú cestu ticho.

Cesta netrvala ani 15 minút a ocitli sme sa pred školou.

„tak a sme tu" povedal Dream a už mi otváral dvere ako pravý gentleman. Usmial som sa a mohli sme vyraziť. Na múriku som videl sedieť Sapnapa. Asi čakal na mňa.

„Ahoj" prihovoril sa mi keď ma uvidel.

„Ahoj, chcel by som ti niekoho predstaviť" povedal som a odstúpil tak aby bolo vidieť že za mnou stojí aj Dream.

„Ahoj ja som Clay ale môžeš mi hovoriť Dream" nastavil ruku Dream

„Rád ťa spoznávam, ja som Nick ale hovor mi Sapnap" potriasli si rukou.

„Super tak keď už sa poznáte môžeme ísť do školy?"

„okey" jednohlasne povedali. Myslím že si budu rozumieť.

Prekročili sme prah školy a vydali sa nájsť naše skrinky, teda skôr ja. Našťastie sa na mňa nikto nepozeral ako na idiota ktorý po 1. dni v škole chýbal týždeň. Všetci ma mali úplne v prdeli, tak som to mal rád. Nikdy som nebol spoločenský typ. Išiel som k mojej skrinke a zistil som že Dream ju mal kúsok Odomňa. Otvoril som skrinku kde som si následne odložil bundu a nepotrebné učebnice. Ešte som si vybral učebnice na nasledujúcu hodinu, španielčinu. Keď som ju  zatvoril skoro som dostal infarkt lebo som uvidel sapnapa ako čaká kým ju zatvorím.

„Ty mi hádam chceš prihodit infarkt!" povedal som nahnevane ale potom som sa zasmial spolu s ním.

„Prepáč... Ale to nebolo naschvál" bránil sa sapnap. Keď v tom zrazu z ničoho nič sa ozval zvonec a nie, rozprávky není koniec pretože nežijeme v rozprávke ale v realite a tento zvonec bol školský čo znamenalo iba jedno, začala hodina.

„Prepáčte že ruším ale momentálne máme hodinu s Gogym a musíme už ísť pretože učiteľka španelštiny chodí 5 minút pred zvonenim čiže už meškáme" dokončil Dream svoj monolog. Chcel som sa ho spýtať ako vie že mám španelštinu ale nebol čas.

„Maj sa" v rýchlosti som povedal sapnapovi a už som ťahal Dreama za rukáv až kým som si neuvedomil, teda Dream mi povedal že ideme úplne opačným smerom a mne doplo že to tu absolútne nepoznám. Takže sme si s Dreamom vymenili pozície tak že on teraz ťahal mňa.

Rozkopol som dvere až sa čudujem že nevyleteli z pantov. Učitelka už stála pri katedre a hovorila niečo o písomke. Toľko veľa nadávok sa mi v hlave prehralo že to nejde spočítať. Mal som pekne zostať doma.

„Dobrý več- teda ráno paní učitelka" nervózne som povedal a už som vedel že je zle.

„Pán George Henry Davidson s pánom Clayom Was Tejkenom, že ste sa konečne uráčili prísť. Dúfam že vám nebude vadiť malý testik, taký ľahučký" super ešte toto mi chýbalo, už vie celé moje meno a k tomu ešte test! Ale ona ne a ne prestať.

„A vlastne môžete si ho napísať iba vy dvaja ako trest že chodíte neskoro na hodinu" už sme si išli sadnúť keď sa zas ozvala tým jej škripľavým hlasom „Počkajte! Ešte som neskončila. Ešte dostanete poznámku a ak vás uvidím podvádzať budete vylúčení" sánka mi padla až na zem, vážně povedala vylúčení? Kvôli podvádzaniu? Tá žena je úplne na hlavu. Však predsa svet sa nezrúti kvôli malému podvodu na písomke, na ktorú som sa mimochodom vôbec nepripravil lebo bola nečakaná.

Ešte nám podala písomku a dala nám 20 minút! 20 minút!!? To by som nestihol ani napísať odpovede na otázky ani kebyže ich viem. Ach toto bude za päť. Mamka ma zabije- teda nezabije lebo je vlastne mŕtva čo je ešte horšie.

//

„To vážně urobila?" dusil sa Sapnap čokoládovým pudingom. Mal som chuť otrieskať mu tu hlavu o ten hnusný obed. Samozrejme že nám dala obidvom päťku lebo sme napísali dohromady iba dva pozdravy Hola a Buenos días ale já v tom vidím aspoň snahu.

„Hej a k tomu nám ešte pred celou triedou vynadala že ako sa to učíme keď nevieme nič pritom sme tam napísali aspoň niečo nie? Snaha sa cení ale ona nevie čo slovo ceniť znamená" otrávené som povedal. Dnes už som nemal chuť do jedla, do života, do ničoho ba dokonca ani na Dreama. Vstal som od stola, zaniesol tu sračku naspäť kuchárkam (niežeby varili zle ale proste toto sa im nepodarilo, jedine čo som ako-tak zvládol zjesť bol ten puding a to bol kupovaný!) a odkračal si to domov. Dream sa za mnou nenamahal chodiť na čo som sa urazil.