Goldieho príbeh 7

15

Nightmare

Niekomu by sa mohlo zdať, že nemocnice bývajú cez noc prázdne. Avšak každý, kto aspoň raz strávil noc v nemocnici, vedel pravdu.

Túto noc to malo najviac rušné oddelenie chirurgie. Na hlavnej ulici sa stala nehoda a mnoho obetí potrebovalo chirurgický zákrok. Obetí bolo priveľa, takže do práce boli zapriahnutý aj plastický chirurgovia a ich oddelenie. Všetky miestnosti v oboch oddeleniach boli preplnené až na jednu. V tej prebiehala operácia jednej ženy.

Lekári sa so smiechom bavili, ako si ďalšia dáva zväčšiť prsia. Operovali, zatiaľ čo žena bola uspaná. Netušili, že okrem nich je v miestnosti ešte niekto. ,,Ako sa má tvoja žena, Erik? Stále ťa necháva spávať2 na gauči?" opýtal sa Eren. Erik si povzdychol. ,,Keby len to... Dnes ma vyhodila na dvor. Musel som spať v detskom stromovom domčeku." Eren sa zasmial. ,,To máš za to, že si sa oženil. Mohol si ostať slobodný tak ako ja a bolo by ti lepšie. Žiadna otravná ženská." ,,Vieš, čo? Podajú mi radšej ten silikón. A prosím ťa. Tentokrát ho aj vyber z krabice," odvetil Erik a došíval prvé z pŕs. Eren len nad ním pokýval hlavnom a natiahol sa ku krabici, ale žiadna tam nebola. Už sa otáčal ku kolegovi, keď zrazu bum... Vyplo sa svetlo.  ,,Čo to?" opýtal sa jeden z ďalších kolegov. Ani jeden nevidel. ,,Rýchlo niečo robte, lebo ju stratíme!" nakázal Erik. Doktori sa začali obzerať po nejakom zdroji energie.

Tajomný návštevník sa usmieval. Vedel, kto je operovaná a vedel, ako sa voči nemu previnila. Nebola z rodiny, avšak spôsobila mu to najväčšie utrpenie, aké pred svojou smrťou zažil. Prechádzal sa po miestnosti, pomedzi rozpŕchnutými doktormi. Ako len veľmi sa snažia zachrániť ju, pomyslel si. Vedel ale, že sa im to nepodarí. Postupne ich za sebou likvidoval. Robil to s veľkou presnosťou a v tichosti. V miestnosti nakoniec ostal len on a žena. Úsmev sa mu rozšíril. Nadišiel jeho čas na odplatu.

Žena sa prebrala v tmavej miestnosti. Jediný zdroj svetla bolo svietidlo nad ňou. Chcela si obzrieť svoj nový krásny hrudník. Hľadala zrkadlo. Ani sa neobzrela, len sa načahovala po ňom. Vďaka tomu nemala šancu si obzrieť tmu. Ani lekárov nevolala. Myslela si, že je to v poriadku, keď tam nie sú. Avšak hneď, ako sa uvidela v zrkadle, sa miestnosťou ozval výkrik. To, čo zostalo z ženy, bolo niečo neopísateľné. Nevedeli ste, či je to ešte stále človek, alebo nejaký nový druh. Slovami sa nedá opísať jej výzor, avšak vyzerala nejako takto: jedna ruka dlhšia o meter ako druhá, nohy neboli na svojom prirodzenom mieste. Jedno z pŕs hore namiesto vlasov a druhe na ruke. Z tmy sa vtedy ozval smiech. Žena sa obzrela za hlasom, lenže nič nevidela. Jediné, čo uvidela, boli tmavé kovové ruky s ostrými pazúrmi ako sa na ňu naťahujú.