Thollindar: Nesmteľná legenda

1. kapitola: Záhadné oči

Pred Thollindarom sa rozliehali šíre pláne pred hlavným mestom Castillan.

„Odkedy som tu bol naposledy, veľa sa toho nezmenilo," skonštatoval v mysli. „Mal by som nájsť nejakých ľudí. Určite je nablízku dedina." S týmito slovami sa pobral z miesta, kde doteraz ležal. Zaujímalo ho však, kde boli všetci ostatní utečenci, hlavne jeho syn. Žijú? Ak áno, kam smerujú? Sem je to pár týždňov cesty.

Cítil sa byť unavený, ale zároveň ako znovuzrodený. Nič ho nebolelo. Bolo mu to divné. Bolo to, akoby sa vrátil do svojej mladosti.

Rýchlym krokom šiel vpred a o chvíľu natrafil na jednu z ciest vedúcich k hlavnému mestu. Vybral sa smerom k nemu, pretože touto cestou už párkrát šiel a pamätal si ju. Lord nerád chodieval zavretý vo voze, vždy radšej sledoval svoje okolie a rozprával sa s vojakmi. Preto s ním každý chodil rád.

„Neďaleko je určite jedna z osád. Možno aj dedina. Neviem presne, kde to som," rozmýšľal. Vtom započul hlasy. Šli po ceste a blížili sa. Thollindar sa otočil smerom tam, odkiaľ prichádzali a vybral sa za nimi. Na chrbte stále niesol svoje kladivo. Zbroj mal od krvi a na pár miestach aj od škrabancov, ktoré mu narobili tiene, ale vallimornská oceľ bola ozaj tvrdá a tieto brnenia vyhľadávali len tí najlepší a, samozrejme, aj najbohatší bojovníci v Castillane. Kováči z tohto mesta sa dokázali vyrovnať aj tým najlepším trpasličím.

Hlasy boli už za rohom. Boli to muž a žena. Thollindar si zastal na okraj cesty a čakal. O pár sekúnd sa zjavili. Boli to sedliaci. Určite z niektorej z tunajších osád. Ich skromný voz ťahali dva mocné kone.

„Hej! Stojte, dobrí ľudia! Potrebujem sa dostať do osady a poslať list kráľovi. Ja som..."

„Odstúp ďalej, démon! Girna, drž sa vzadu!" agresívne zareagoval sedliak.

„Ja? Démon? Máte snáď vidiny?" nechápal jeho reakciu lord.

„Zrejme si sa nevidel v zrkadle! Vyzeráš ako oni! Tie tvoje... diabolsky modré oči... nás si dnes nevezmeš! To ti prisahám!" pokračoval sedliak, hoci jeho oči značili istú hrôzu.

„Vážne neviem, o čom to hovoríte. Modré oči? Veď ja som ich vždy mal zelené. Asi by ste mali nájsť liečiteľa." Thollindara zaujímalo, prečo ho ten človek videl ako démona. „Máte so sebou zrkadlo? Potrebujem vedieť, či vravíte pravdu. Ak áno, tak..."

„Nič ti nedáme! Klameš! Videl som vás. Nalákate človeka a ovládnete mu myseľ!" nedal sa odradiť čoraz vydesenejší a zároveň rozzúrenejší sedliak.

„Počkaj, Jorien! Ja toho muža asi poznám..." zaplietla sa do bitky sedliakova žena. „Raz som ho videla aj s veľkou armádou prechádzať po ceste. Pozri sa na jeho zbroj. A to kladivo! Nie je to...?"

„Lord z Vallimorne!" vypúlil oči sedliak a vidly mu ihneď vypadli z ruky. „Odpusťte mi! Za toto Vám dlžím svoj život!"

„Nie, dobrý človek! Dlžíte mi zrkadlo," zasmial sa lord.

„Girna, podaj mi to zrkadlo!" obrátil sa Jorien na ženu. Tá mu ho hodila zo svojho vaku. Lord ho chytil a obrátil ho, aby sa pozrel, či mal sedliak pravdu.

„Nie! To nemôže byť pravda! Ja som... netvor!" vykríkol ihneď. Ešte raz sa pozrel. Sedliak neklamal. Jeho oči horeli modrým ohňom. „Čo sa to mohlo stať? Tie sny... ten hlas! Toto je môj dar? Urobiť zo mňa jedného z nich? Potom si ho berte späť!" Nemohol sa na seba ďalej pozerať. Podal zrkadlo sedliakovi skôr, než ho chcel hodiť o zem.

„Pane? Ste v poriadku? Vysvetlite mi, čo sa deje!" začal sa vyzvedať Jorien.

„To vám porozprávam cestou. Potrebujem sa však rýchlo dostať do jednej z dedín. Kráľ musí vedieť, čo sa stalo." Lord nikdy nebol uponáhľaný tak, ako teraz. Nevedel, aké prekliatie nosí teraz so sebou. Čo ak sa v noci zmení na démona a zabije celú osadu? Nie, to nechce. Musí nájsť kňazov. Tí mu možno pomôžu. Takúto kliatbu ešte nikdy u nikoho nevidel. Spomínal si na slová, ktoré mu hovoril tajomný hlas. Vyvolený... dar... čo to všetko je?