Thollindar: Nesmteľná legenda

3. kapitola - Nepríjemný zvrat

Lovec sa posadil na drevenú hojdaciu stoličku. Lord si sadol na druhú vedľa neho. Dom bol z dreva a na stenách viseli rôzne kožky, parohy a kosti. Mohli niektoré byť aj ľudské? Dnu bolo teplo, ale všetko vyzeralo dosť temne.

„Čakám otázky, lord. Určite ich bude mnoho. Nemôžem však zaručiť, že na každú z nich mám odpoveď," prehovoril Weolar. Darthen bol vo vedľajšej miestnosti s matkou. Nechceli vyrušovať pri rozhovore. Jeho matka bola menšia žena, to však neznamenalo, že by sa neubránila. Weolar ju určite naučil mnohé triky.

„Prečo ste, alebo si, odišiel? Myslím, že formálne oslovenia sú tu zbytočné. Čo sa stalo, že si musel túto osadu opustiť?" začal sa vypytovať Thollindar.

Lovec sa poškrabal za uchom a začal rozprávať svoj príbeh: „Bolo to pred takmer dvadsiatimi rokmi. Mal som devätnásť. Môj otec už bol na pokraji smrti a matka nežila. Snažil som sa dostať do mesta na vojenskú alebo magickú školu. Vždy ma fascinovala mágia. Doma som mal veľa kníh, ale nevedel som, ako to všetko použiť. Krátko po otcovej smrti mi priletel nekrun. Niesol čudne zabalený list. Na ňom bola pečať, ktorú som nikdy nevidel. Otvoril som ho a... v ňom bola pozvánka. Škola temných bojových umení a zaklínania. Pribalená bola runa, ktorú bolo treba odovzdať majstrovi, aby bolo možné začať výcvik. Ako sa ale o mne dozvedeli? V hlave som mal mnoho otázok. Je to pasca? Nikdy som nechcel byť temný! Váhal som nad touto ponukou. Rozhodol som sa však skúsiť to a vydal som sa na dlhú cestu. Prvou zastávkou bol prístav v Odilangu. Zaplatil som si loď na Temný ostrov, kde sa mal nachádzať môj majster. Keď som uvidel tú zem zahalenú černotou a bleskami, trochu som mal chuť rýchlo sa otočiť, bolo však už pozde. Došli sme do prístavu Hromobreh. V diaľke bolo už vidno ten obrovský hrad postavený temnými čarami. „Moc alebo smrť," pomyslel som si. S touto myšlienkou som sa vydal ďalej. Miestni na mňa hľadeli dosť čudne. Cudzinec z Castillanu bez poriadnej minulosti vkročil do tohto kraja. Po prvýkrát som uvidel Temných. Tajomné tmavé postavy s mohutnými rohami, svalnatým ľudským telom a šupinatým chvostom vo mne vzbudili strach. Ani by som si nepomyslel, že si na ich prítomnosť raz zvyknem. V tmavých uliciach som konečne našiel krčmu, v ktorej som chcel stráviť noc. Neostalo mi veľa peňazí, tak som si kúpil ošumelú izbu so starou vŕzgajúcou posteľou. Nepokojne som zaspal. Keď som sa na ďalšie ráno zobudil, ak tam vôbec nejaké ráno bolo, vydal som sa znovu na cesty. Čakalo ma pár hodín pochodu, aj keď hrad bolo vidno na kilometre. Na koni by to nemalo trvať dlho. Onedlho som vyšiel z dediny. Všetko naokolo bolo také temné... mal som trochu strach, ale musel som ďalej. Predo mnou bolo ešte pár osád a dediniek Temných, ale tí sa pozerali dosť divne. Asi by ma neochránili. Našťastie som nenatrafil na žiadny problém a o pár hodín som dorazil tam. Mohutná brána bola presne pred mojími očami. Dvaja strážcovia ma zastavili. Vytiahol som svoju runu a oni hneď pochopili, čo tu robím. Keď sa brána otvorila, hľadel som tam od úžasu. Domy boli vykladané všetkými možnými žiarivými kameňmi, ktoré robili svetlo. Pobral som sa ďalej. Nevedel som, kam ísť. Najbližšej mestskej stráže som sa opýtal na cestu. Otočil sa a viedol ma. Onedlho sme boli tam. Stál tam veľký hrad a na ňom tabuľa: „Škola nekromancie a magických umení." Vošiel som dnu a už ma čakali. Ich vodca bol ozaj mocný. Žiaril tvavofialovou farbou, ktorá naznačovala jeho moc nad smrťou. Bol však celkom priateľský. Povedal mi: „Nie každý temný čarodej musí byť ovládaný zlom. Niekto dokáže svoju moc využiť aj na šírenie dobrého mena čarodejov. Na to sme tu my. Naučíme ťa, ako ovládnuť svoju túžbu po moci, ale taktiež ako zničiť svojich nepriateľov." Odviedli ma do svojej komnaty. Všetko bolo iné ako tam von. Celý hrad sa delil na dve časti. Jedna bola Svetlo. Miriel nahrádzala mágia, ktorá žiarila všade naokolo. Zdanlivo to bolo ako vonku. Druhá časť bola Temnota. Všade tma, tieňové vlny čarodejov lietali naokolo, mŕtvoly ovládané mágiou voľne behali po chodbách... to všetko ma čakalo. Prvé dni boli hrozné. Nič mi nešlo, nevedel som ani len základné kúzla. Bol som najslabším členom. Postupne sa ale vo mne začala rodiť nová sila. O dva mesiace som už vedel toľko, čo sa učilo aspoň tri. Robil som pokroky a časom sa zo mňa stal jeden z nich. Boli na mňa hrdí. Zotrval som tam 5 rokov. Taká dlhá doba... takmer som zabudol na domov. Po tých rokoch som sa rozhodol vrátiť domov. S radosťou ma vypravili a dali mi kopu zlata, z ktorej by vyžil každý. Bol som vždy vítaný. Ale nevrátil som sa. Pretože som stretol ju. Halimnu. Bola z tej prístavnej dediny a spoznali sme sa náhodou v krčme. Akosi to prerástlo ďalej, tak som ju zobral so sebou a vrátili sme sa sem... o dva roky sa narodil Darthen. Znovu som začal žiť lovom, ale potajme som skúšal v lese svoje magické schopnosti. Ľudia to neskôr zistili a začali sa ma báť. Nie je to celkom príjemné... ale zmieril som sa s tým. Naučil som Halimnu pár kúziel na obranu. Nie sme tu veľmi obľúbení. Nebyť Darthena, možno by nám aj zapálili dom. Nevedia, kým som bol a čo sa stalo. Onedlho chcem naučiť mladého loviť. Možno ho potajme budem učiť aj čarovať... ale je to veľké riziko. Ak sa to dozvedia ľudia, nič im nebude brániť v tom, aby nás upálili. Pritom vždy som sa im snažil pomáhať...