Thollindar: Nesmteľná legenda

Prológ, časť druhá: Zúfalý útek

Thollindar povolal vojakov, aby dotiahli vozy so slamou ku bráne. Poslední ozbrojení muži sa pripravovali na obranu svojich najbližších. Mágovia a paladinovia spoločne trénujú svoje znalosti. Tiene nedočkavo narážali do brány s cieľom prebiť ju.

„Čoskoro vyrazíme. Všetko je pripravené," zavelil lord. Kladivo na jeho chrbte je taktiež pripravené posielať duše späť tam, odkiaľ sa vzali.

„Možno sa ženieme do zatratenia, ale rozhodne tu ostať a čakať na záchranu nemôžeme. Je otázkou času, kedy prebijú tú bránu," nahlas rozmýšľal taktik. Tiene stále bubnovali do brány a čas sa krátil.

„Otec," uprel zrak na lorda Valammar, „ale čo ak padneš?" Jeho výraz bol vážny a rozhodne nechcel, aby jeho otec zomrel práve v tento deň. Na vládu ešte nebol celkom pripravený.

„Budem sa snažiť prežiť. Ale dôležitý si ty. Ja pomaly starnem a je len na osude, kedy sa pripojím ku svojim predkom. Musíš zachrániť seba. Ak ťa stratíme, mesto príde o dediča." Lord je na svojho syna hrdý, pretože Valammar pre neho urobil už toľko ako málokto. Dával mu dlhé roky silu žiť a vládnuť. Ak by o neho prišiel, jeho svet už ďalej nemá význam.

„Neboj sa, otec. Dostaneme sa odtiaľto. Obaja."

Nadišla chvíľa úniku. Vojaci, mágovia a všetci ostatní preživší sa pripravili na vpád tieňov, čakajúc na otvorenie brány.

„Bude tu zrejme mnoho krvi, ale nedajte sa odradiť. Sme Vallimornčania, národ, ktorý tu žije už dlhé veky. Musíme sa postarať o to, aby tu vždy aj ostal! Vpred za záchranou, priatelia! Chráňte svojich najbližších!" dodával lord svojim ľuďom dôveru. Bojovali za neho radi a môžu byť len hrdí, že mu verne slúžia a pomáhajú. Rod Vallimorniên bol vždy známy svojou dobrotou. A Thollindar zostáva príkladom.

Brána sa začala otvárať. Tiene ihneď využili príležitosť a vtrhli dnu. Neúspešne. Mágovia ich ihneď zneškodnili svojimi ničivými kúzlami.

Vojaci vykopli von vozy, ktoré okamžite naberali na rýchlosti. Tiene vystrašene uháňali preč od brány. Pár z nich stihlo aj zhorieť. To dalo zachraňujúcim sa Vallimornčanom čas, aby sa dostali von.

Ľudia utekali v dlhom rade a pchali sa cez bránu von, obraňovaní statočnými vojakmi. Thollindar so svojím svietiacim kladivom, požehnaným Svetlom Annumirenu, mlátil tiene jeden za druhým. Jeho syn sa oháňal ťažkým dvojručným mečom a s rozhnevanými výkrikmi si presekával cestu ďalej.

„Zrazu sa mi zdá," prehodil Thollindar, „že zoslabli. Alebo žeby sme my zosilneli?" Boli už takmer v polovici cesty, ale najťažší úsek zostáva stále pred nimi. Dostať sa cez ulice mesta nie je ľahké.

Z diaľky sa prihnal rozhnevaný rev. Nebol to však obyčajný rev. Takýto môže mať len jedna bytosť.

„Tieňový démon! Určite čakal na nás!" zakričal Dwallamor. Mesto tohto tvora poznalo dobre. Pred desiatimi rokmi napadol mesto. Ale nie v takejto sile. Vtedy ho úspešne zabili. Tento vyzerá však mocnejšie a staršie. Určite trvalo roky, kým niekto vytvoril túto armádu.

„Čo teraz?" Valammar bol síce dosť skúsený, ale takýto boj ešte nezažil.

„Rýchlo preč! Za mestom budeme zrejme v bezpečí. Kúzlo pôsobí len tu." Mesto sa rúca zahalené v hmle a mrakoch a blesky so silným vetrom už stihli zrovnať so zemou pár budov. Thollindar dobre vedel, čo za mágiu je toto. Dokážu ju vyčarovať len tí najmocnejší nemŕtvi. A teraz je tu.

Čo najrýchlejšie sa cez ulice dostávali von. Démon zo vzduchu zhadzoval časti budov a pár ľudí už stihol zabiť, ale stále bola väčšina utekajúcich nažive. Brána je blízko. Ostávalo už len prejsť cez dlhý most, pod ktorým je vykopaná hlboká priekopa.

„Rýchlo! Utekajte k bráne!" súril Thollindar. Tiene nabrali na sile a dostávali sa k preživším. Vojaci dostali povel na stiahnutie sa, pretože most bol blízko a na ňom sú v nevýhode, pretože nie je dosť široký a tiene dokážu liezť po stenách. Celú armádu by po jednom pozhadzovali do záhuby.

Tresk! Démon narazil do jedného z pilierov mostu. Kamene sa začali triasť. Otrasený démon znovu vstal. Tiene stenčovali rady bojovníkov. Brána bola veľmi blízko. Keď vtom...