Prvý kameň (Prebieha Úprava)

Denník Tmy

Kapitola 1.
Utekala som pred neexistujúcou vecou neexistujúcim priestorom. Viem kde som. Nechcem biť v tejto časovej slučke každú noc. Rozbehla som sa k trhline, k svetlu kde sa dalo uniknúť. Keď som vybehla, ocitla som sa pod mojou posteľou, v našom svete bez trhlín času, kde nás neovládajú desivé spomienky. Tomu že som spadla nasvedčovalo aj moje zašpinené tmavo zelené tričko a sivé obtiahnuté tepláky od hlavy po päty od zeminy. Podlaha tu nebola. V tomto dome bola len jedna izba a podlahu v podstate netrebalo. Pozbierala som sa zo zeme a išla som si zbaliť veci. Stále som mala pocit že ma sleduje. Tá vec čo ma tam vezní. Vždy mám taký pocit. Schytila som luk a vyrazila ku dverám. Dúfam že sa tu nevrátim. Toto miesto sa mi s tým príliš spája. Môj dom. Uprostred lesa. Postavený mojimi rukami. No musím ísť preč. Neviem kam pôjdem. Trhla som dverami.
„AU!" zakričal Zero (Ezro, ale ako dieťa to skomolil a tak ho všetci volajú Zero)  ktorý za dverami stál a tak som ho trafila do nosa.
„Čo tu robíš?" asi len jeho som tu nečakala. Nikoho by som tu nečakala. Som hlboko v lese. Len kvôli tomu aby tu nikto nechodil.
„Aj ja ťa rád vidím." Zero sa usmieval úsmevom ktorý ma už znervózňoval. Usmieva sa tak celý život, od vtedy čo ma našiel v kanále do ktorého som omylom spadla.
„Čo tu robíš?" zopakovala som otázku.
„Ty si nedostala pozvánku?" Myklo mnou. Je nebezpečné poznať ma tak, že viete kde som. Zohla som sa k tulcu a zahrabala v ňom. Na spodku som našla obálku ktorú som tam sotila bez toho aby som sa na ňu pozrela. Bola začarovaná. Nikto sa tu nedostane len aby doručil list. Bola na tom skratka L.K.S. .
,,Niekto nás chce vo Vlčej dedine." Nebola to naozajstná dedina. Bol tam zvláštny jav: nory po veľkých líškach tesne pri sebe. Robia sa tam korunovačné obrady. Robili.
„Vlčia dedina? Prečo také formálne miesto?"
„Nikto tam poriadne nechodí."
„Vyzerá to ako naozaj hlúpo nastražená pasť. Ale ak už mám ryskovať život, tak nech na peknom mieste."
„ Máme sa tam stretnúť z ostatnými."
„O. A koľko nás je?" nasledujúce slovo ma zmrazilo.
„Štyria."
„Naozaj si myslíš že pôjdem medzi toľkých ludí?"
„Čoho sa bojíš? Ochránim ťa. Poď tam kvôli mne." Pozrela som sa naňho a privrela som oči. Úplne vidím ako ma chráni. Nevie chrániť ani seba. Zabúda čo som prežila.
„Máš ešte tri pokusy dostať ma tam." Zero si vzdichol. Potom mu svitlo.
„Nikto sa určite nebude hnevať ak pred tým pôjdeme do Silvercity."
„Neopováž sa." Dobre vedel že to tam nenávidím.
„Buď tam alebo Vlčia dedina." Zase sa usmial.
„Vlčia dedina vravíš. To je tri dni cesty."
„To asi vyrazíme že Sall?" Luk som si zavesila o rameno a bez slova vyrazila. Mal čierno sivé krátke vlasy a bol stredne vysoký. Mal na sebe to čo vždy: rifle a tmavohnedé tričko z krátkym rukávom. Myslím že si ich dal pretože si myslel že ho nespoznám po piatich rokoch počas ktorých som sa skrývala pred ľudmi.
„Sú dve cesty. Takže ktorou?"
„Kratšou."
„Takže kamaďiaľ?"
„Na sever, popri Kaieture. Budeme sa ho držať."
„Ah. Áno správne."
Kaietur je rieka takmer preteká Vlčou dedinou. V lese je to jediný orientačný bod. Vedie od hôr cez stred lesa až k rovinám ktoré opäť obkľučujú hory. Celá rieka má ba dĺžku asi 500 kilometrov, my prejdeme asi 300.