Prvý kameň (Prebieha Úprava)

kapitola 3.

Trocha rýchlejším tempom sme došli ku miestu ktoré sa prezívalo „ alfino dúpä „ ktoré bolo  ďalej od centra, na okraji dediny.
„Je tu plno machu, ostaneme tu."
„Je to príliš málo miesta na to aby tu bol oheň a štyria ľudia." 
„Ja budem na tomto strome, Zero bude pod vedľajšími, v strede oheň a vy tam oproti. Vybavené." Dievčatá si to tam išli obhliadnuť a pohádať sa na ktorej strane budú spať. Na luku som mala priviazanú dosť nenápadnú lekárničku. (látka, ihla, niť a čepeľ.) zobrala som látku a obviazala Zera. Pravou rukou si skrýval oči. Moje zdvihnuté obočie vidieť zjavne stihol a odpovedal pred tým ako som položila otázku.
„Nie nemám rád krv." Rozosmialo ma to.
„Áno živím sa predajom mäsa ale nemám rád krv. To naozaj?" na Zerovi boli vidieť rozpaky.
„Len ho predávam. Nesnažím sa ho naporcovať ako sa tá vec na strome práve pokúšala...  Zmeňme tému. Prečo tie dievky nemáš rada?" dalo sa to od neho čakať.
„Naozaj to chceš počúvať?" z luku som vytiahla zarytú ihlu aj s niťou.
„Máme čas nie?" prepichla som konce látky a začala ich zošívať ku sebe.
„Fajn." Posadil som sa keď som bola hotová.
„Mala som pekný život. Mala som rodičov sestru, hocičo. Ale jedného dňa sa niečo stalo a museli sme sa prestehovať. Mne to až tak nevadilo. Až kým som neprišla do novej školy v Silercity. Nikto sa o mňa nezaujímal a nikto ma samozrejme nepoznal. Takto to bolo niekoľko mesiacov až kým neprišli ony. Čakala som že sa mi budú vysmievať alebo ma zbijú, ako to deti mali v obľube, ale ony natiahli ruku a ponúkali mi priateľstvo. Verila som im nadovšetko...Až jedného dna, povedali že to videli, nevedela som čo a dosť zjavne si to vymysleli pretože mi nechceli povedať čo. Celý deň sa so mnou nerozprávali, potom sa tvárili že ma nepoznajú, potom že neexistujem a nakoniec sa tvárili že sa to nikdy nestalo. Ušla som domov a už som sa snažila vyhýbať ľudom. Ani rodičia mi neverili že také niečo urobili a tak to neriešili."

Pohľad Ezra

„Hm. Strašné." ČO MÁM POVEDAŤ?! Prišli hoky. Heej tuuuu! Pomoooc! Nič?!
„Čo rozoberáte?" Rue prosííím! Čo jej mám povedať?!
„Rôzne veci. Nič podstatné." oh tak dievčatá vedia klamať? Prečo mi to nikto nepovedal? Prečo o tom neviem?! Sall vyliezla na strom.
„Dobru" čušala a tvárila sa že spí. Bolo to zlaté podľa môjho názoru. Ľahli si aj Rue a Casidy. Rozmýšľal som prečo by robili niečo také. Zabralo mi to možno päť minút. Zraru som počul hlas. Divný, neviem ho opýsať.
„Obviňuješ z toho niekoho? " otočil som sa tam. Videl som že Sall možno tri metre niečo stálo. Bál som sa pohnúť. Bolo to päť mertov vysoké, aj viac.
„Čože?" Sall sa zdvihla zo stromu na ktorom bola. Chvíľu jej to pozeralo do očí. Len chvíľu. Pokúšala sa na to nepozerať.
„Obviňuješ... mňa? Stále si myslím že by som ja mala obviňovať teba !" Chcel som niečo urobiť, najlepšie do niečoho udrieť ale príliš som sa bál zasiahnuť .
„ ... " Nastalo hlučné ticho. Nebolo počuť vodu, vietor... Nič. Akoby som mal v ušiach vodu. Zrazu sa to na ňu začalo rútiť. A mal som ten divný pocit padania aký niekedy mám keď zaspávam. Spal som? Čo sa dialo? Chcel som sa pohnúť ale nešlo to. Začalo to vydávať zvuk sirén. Sall spadla zo stromu. Zvuk prestal. Mohol som sa pohnúť. Zvuky sa objavili.

Pohľad Sally

Zase som zaspala. Pokúšam sa nespať. Keď zaspím vrátim sa tam. Čo je ešte horšie, vždy skončím na zemi. Nemala som ísť na tak vysokú vetvu.
„Čo sa stalo?!" Zero sa pýtal dosť vystrašene. Alebo nahnevane?
„Mala som zlý sen" povedala som ešte na zemi kľudne, akoby som bola presvedčená že to bol obyčajný sen.
„Len sen?! Mohlo ti to ublížiť!" odvrátila som od Zera zrak. Nemôže to byť nebezpečné, nesmie.