Prvý kameň (Prebieha Úprava)

Kapitola 9.

Pohľad Ezra

Kráčali sme bez slova po chodníku. Eset a Rue boli zamyslené. Zjavne telepaticky skladali básne ako to má Rue vo zvyku. Podozrievam ju že v rýmoch aj rozmýšľa. No bude to tragi-komédia lebo aj cez všetku snahu, sa Eset jemne mračila. Jemne. Tak ako keď sa Sall snaží neusmievať. Nikto takéto jemné veci nevníma. Som háklivý na to, ak je niekto nervózny. Hlavne pri Sall. Ale tá nevie skrývať že je smutná. Aspoň si myslí že to vie. Nahnevá sa ak je smutná. Nahnevá sa ak niekto zistí že je veselá (takže pri nej lietam v problémoch, samozrejme). 
Každopádne, naspäť k Eset. Čo tak nejaký husársky kúsok?
"Eseeth?" Eset zdvihla hlavu a asi som trafil tónom do čierneho lebo sa jej oči zvlhčili asi o 0,005%. Aj keď som zistil že je rozrušená, nesmiem sa pýtať čo sa deje.
"Hmmm?" Hmkla Eset a uprela na mňa oči plné očakávania ktoré ešte pred pár sekundami skladali poéziu, pravdepodobne o záclonách. 
"Vieš ako sa volá krava zo švihadlom?"
"Hm mmm." Odhmkne naspäť
"Milkshake." Z Eset sa vyderie posmešné tlmené kýchnutie.
"Viem že nie si miestny ale toto nie je vtip ktorý chceš hovoriť vo zvieracej ríši, Zero." Vyyydrž, vydrž, vydrž. Buď nie si až tak milá a čistá alebo nie si odtiaľto!  Eset si uvedomila čo spravila.
"Lienky lietajú len v lete, Zero, no to neznamená že tu neboli pred zimou.
( pochybujem o vašej schopnosti hovoriť v jazyku Zahĺbených takže vám dám preklad :"Nie, nie som odtiaľto, Zero, no to neznamená že som nemohla prísť pred múrmi.") Boli a budú ako rubíny v hline."("Nikto to nikdy nezistil a nezistí...")
"Vzácne ako rozum v hlave, Eset."
("Tajomstvá nevyzrádzam, Eset.") Eset sa ďakovne pousmiala. Eset je spriaznená duša. Zo všetkými ako to tak vyzerá.
"Ooo, áno! Rubínové lienky v zime! To bude príbeh!" Ozvala sa odrazu Rue. No opäť sa pohrúžila do rozmýšľania, pre zmenu, nie o záclonách.

Pohľad Sally

Potichu som kráčala po chodníku s veľkými kameňmi a pokúšala som sa ignorovať všetok hluk okolo. Bol tu ešte väčší ruch ako v Silvercity, kde sa dalo dňom a nocou počuť ako vám pod nohami rozkopávajú zem kvôli zlatu, rubínom a hlavne striebru. Preto je to 'Mesto striebra' a najdrahšie mesto k krajine. Silvercity je polkruhové mesto ktoré obopína ostatné mestá, ktoré sú v porovnaní so Silvercity ako malé dedinky. Vraj je pri Silvercity aj more. Ale nikdy som ho nevidela, pretože dom bývala na opačnej strane. Pokúšam si predstaviť nekonečnú modrú až k horizontu ale zároveň dávať pozor na každého jedného cudzinca, hemžiaceho sa okolo mňa. Postupne sme sa približovali k obrovským vežiam bez brán. Odbočili sme k jednej zo štyroch veží. V malej škáre som zazrela rebrík ktorý mi Eset ukazovala. Vo svetle to tu vyzeralo úplne inak. Snažila som si zapamätať priestor. Každý jeden kameň na ceste. Každé smietko prachu, predpovedať ako sa pohne. Eset a ostatný zmizli a v podstate som si to ani neuvedomovala až kým ma nestiahli do diery v stene. Boli sme vo veži.  Pred nami bolo točité schodisko. keď si moje oči zvykli na tmu, prekvapilo ma že vidím Zera ktorý sa drel hore schodmi ako prvý. Eset ma viedla hore schodmi, celý čas ma držala za ruku ako matka vedie dieťa do školy v prvý školský deň. Vyšli sme schodisko a Eset sa zastavila aby zapálila lampu pre mňa, Cass a Rue. Zero ju zjavne nepotreboval. Ako by sa v tom hrade narodil. Len tipoval dvere cez ktoré pôjdeme a Eset mu prikyvovala. Všetko sa dialo bez slova. Neviem poriadne ako dlho sme chodili v tme, no nejak sa nekonečným bludiskovým chodbám podarilo unaviť ma. Zero odrazu zastal pred dverami a Eset išla pred neho. Z poza dverí sa ozývali zvuky. Eset otvorila dvere a zistili sme že za dverami bola kopa ľudí.
,,Kto je to?" spýtala som sa Eset
,,Dámy a pane, vitajte v klube zradcov proti kráľovi!"