Fialka

Kapitola 5.

5.

"Vystrieľal by som ich." hundral doktor. "Elinka, niť!" ochotne som mu rýchlo podala niť krémovej farby. Doktor Farel najradšej pracoval sám, bez spoločnosti, no moju prítomnosť dokázal strpieť. Ešte v môj prvý deň umývania podláh sa mi prihovoril. Zistila som, že je pôvodom z rovnakej časti štátu ako ja. Ibaže keď som sa narodila, on už dávno býval tu. No rád sa so mnou rozpráva o rodnej domovine. Dosť ma podporuje v štúdiu a nikdy mu nerobí problém, keď zo školy prídem a má službu, a vytiahnem si zošity s poznámkami.

"Čo to je?" opýtala som sa, pohľadom ukazujúc na stôl, kde na stole ležala ďalšia obeť. Bola malá ale biela plachta presiakla akousi modrou tekutinou.

"Nič pre tvoje oči." presvedčivo sa na mňa pozrel, vzal si niť, pripravil si ihlu a začal zašívať otvorené rany. Iba som sa zamračila a podišla k stolu. Doktor okamžite vystrelil za mnou no nechal ma odkryť telo. Primrzla som k zemi, vnútro mi stiahlo a asi mi priseklo hemisféry. Na stole ležalo dievčatko. Blond vlásky malo zlepené blatom, modriny po tvári, rúčku vykrútenú... Vyzerala hrozne. Modrá tekutina však vytekala z jej rán.

"Kto toto mohol spraviť?" opýtala som sa potichu a zakryla ju.

"Kroni, Elinka. Aj to dieťa ním bolo. Už som sa stretol s takým prípadom. Kroni sa nedokážu rozmnožovať medzi sebou, tak kradnú deti a tie menia. Toto dieťa však premenu neprežilo."

Zhlboka som sa nadýchla a pokúsila sa potlačiť už tak veľkú zášť voči kronom. Odvrátila som zrak a v tom som si všimla akési papiere na jeho pracovnom stole.

"Čo to je?" opýtala som sa, pretože ma zaujímalo, prečo na papieroch boli iba čísla, zoradené v piatich riadkov po šiestich cifrách.

"Kódy, Elinka. Kódy." odpovedal a ďalej pracoval. Nikdy si nenechal ujsť príležitosť osloviť ma zdrobneninou.

"Od čoho?" opýtala som sa. Fakt som si to nikdy predtým nevšimla.

"Od mraziarne. Nejaký zamestnanec nechával na noc odomknuté dvere a pár kronov sa sem chodilo pravidelne kŕmiť na mŕtvolách. Tak sme tam dali dvere na kód, ktorý každý deň mením."

"A nie je to nebezpečné, nechávať si kódy len tak na stole?"

Doktor sa vystrel a ponaťahoval si krk.

"Nie." usmial sa na mňa. Prečo nie? Zamračila som sa.

"Lebo to nie sú kódy." usúdila som nahlas.

"Správne." hrdo sa na mňa usmial. Pozorne som sa zadívala na tie cifričky.

"A keďže to nie sú pravé kódy, musia to byť...Kódy na kódy. Algoritmus." premýšľala som nahlas.

"Múdre dievča." opäť sa na mňa hrdo usmial "Nepochybujem o tom, že keby si nad to sadneš, do 10 minút to rozlúskneš." vrátil sa k práci.

"To pochybujem." poslednýkrát som venovala kódom pozornosť a šla vytrieť podlahu v mraziarňach.

---

"Pán doktor, už som upratala, mám vám ešte nejako pomôcť?" opýtala som sa, keď som skončila, no odpovede sa mi nedostalo. Napriek tomu som počula, že v miestnosti niekto je.

"Pán doktor?" oslovila som ho ešte raz a nesmelo kráčala k vyšetrovacej miestnosti. Otvorila som dvere opatrne dvere.

"Adler?" takmer som spadla na zadok. On sa otočil ku mne a ja som takmer dostala infarkt. Ústa a aj ruky mal celé od krvi. "Panebože." pošepla som a zakryla si rukami ústa. V zlomku sekundy stál predo mnou v celej svojej kronej paráde. Bol obrovský. Mohol meriať cez tri metre, veľké rohy sa mu krútili pod brčkavou hrivou a keby mi jednu struhne tými veľkými pažami, nielen, že by ma vyplo... Rozpleštilo by ma ako placku na stene. Ostala som v stuhnutom kŕči, len som na neho civela a triasla sa na celom tele. On na mňa chvíľu zarazene zízal, chystal sa ma asi aj udrieť, lebo dvíhal ruku ale len čo sa ma dotkol, vyzeralo to, akoby dostal zásah elektrickým prúdom.