Fialka

Kapitola 19.

Pregúľala som sa zo stredu postele na kraj, pri ktorom sedel.

"Neznásilním ťa. Sľubujem." sprisahanecky som na neho žmurkla. Zakryl si rukami tvár a povzdychol si.

"Fakt nevieš, čo vravíš." zaúpel a keď dal ruky z tváre dole, jeho oči opäť svietili. Bola som tvárou presne oproti tej jeho.

"Bojíš sa ma?" opýtala som sa ho. Otázku som skôr mierila Akimovi.

"Bojím sa seba!" povedal takmer nahlas a vstal. Podvedome som sa pozrela na dvere, či mi sem ochranársky nevletí tatino alebo brat. Alebo obaja. No chvalabohu, bolo ticho. Narovnala som sa a postavila sa na nohy. Pozeral z okna von a mala som pocit, že vnútorne s Akimom bojuje. Opatrne som sa natiahla za jeho rukou.

"Ochránim ťa pred tebou." hrdo som vyhlásila. Kai na mňa pozrel, no potom sa konečne usmial a zastrčil mi krátky prameň vlasov za ucho. "A som ochotná ti požičať Hava." prehlásila som. Kai sa tlmene rozosmial.

"Koho?" nechápal. Prstom som mu ukázala plyšové zviera na posteli.

"To je Havo. Ak sa moc bojíš, ochráni ťa aj ten." vysvetlila som mu to. Nič mi nepovedal, iba ma začal viesť späť do postele. Cuvajúc som si sadla na jej kraj.

"V rifliach máš vstup zakázaný. Pozerať sa nebudem." opäť som to zaparkovala na opačnú stranu postele a aby mi veril, zakryla som si oči dlaňou. Podľa zvukov som vedela, že ich zo seba vyzliekol a cinkot opasku o parkety mi napovedal, že zostali na zemi. Drevené rámy postele sa rozhodli udržať toto nočné tajomstvo v tichu a nevŕzgali. Zrazu som jeho dlaň zacítila na tej mojej, ktorou som si zakrývala oči.

"Už si konečne ľahneš?" opýtal sa. Prikývla som a zošuchla sa pod všetky prikrývkové vrstvy.

"To pod koľkými perinami spíš?" spýtal sa.

"Perinu mám iba jednu, tú ti nedám. Som teplomil. Ale deky mám dve. Jedna je tvoja. Môžeš si vybrať. Staroružová alebo biela s kvetinkami." ponúkla som mu. "Alebo poruš celibát a môžu byť tvoje všetky tri." navrhla som s úškrnom. Ani som si neuvedomila, že mi už nejakú chvíľu netiekli slzy.

"Nie je to také jednoduché." potichu priznal a stále na mňa pozeral žltými očami.

"Prečo?" opýtala som sa.

"Ťažko sa to vysvetľuje."

"Aspoň to skús." poprosila som ho. "Inak to spravím násilne za teba." vyhrozila som sa mu s úsmevom.

"Akim chce niečo, na čo nemá absolútne žiadne právo." konečne zo seba dostal.

"A to je čo?" nechápavo som sa spýtala. Na to to mi neodpovedal, iba sklopil zrak.

"Fajn." ľahostajne som pošepkala a prehodila cez neho všetky tri vrstvy. Nebol to žiaden nemravný dotyk, len som sa dlaňou obšuchla o jeho plecia, keď som na neho hádzala prikrývky. Zhrozene na mňa vypleštil svietivé oči a takmer by sa vystrelil z postele na Pluto. Prudko sa mu zrýchlil tep a zalapal po dychu. Ten rýchly pulz som počula aj ja. Ty vole, on dostane infarkt! Kriste, ako to potom vysvetlím našim?! Že mám v posteli mŕtveho chlapa!

"Kľud!" zhrabla som ho za obe ruky pod perinou a silno ich stisla medzi moje mini dlane "Nič sa nedeje, všetko je v poriadku. Hlavne pomaly-zhlboka-dýchaj. Poď spolu so mnou. Nádych? To je ono, hlboký, až do brucha. Výborne. A výdych. Super. Znovu. Nádych? Ták. A výdych." Pokojne som na neho hovorila a snažila sa ho upokojiť dychovou gymnastikou. Medzitým som mu palcami kreslila na chrbte dlaní malé polkruhy. Prestal na mňa tak vypliešťať oči a jeho srdce sa rozhodlo zostať v tele. Oči mu opäť pohasli. Že by tam mal Akim nejaký lampášik? Nie, Adler také prázdno v hlave nemá, aby si tam ten démoník musel svietiť. Alebo...?