Fialka

Kapitola 8.

8.

Na milimoment som určite skolabovala. Bolo to ako zlý sen. Hotová nočná mora!

Metala som sa ako splašená kobyla, nechcela som, aby mi vpichli čip.

"Nemusíte mať strach slečna, nebude to bolieť. Iba akoby vás uštipla včela." snažil sa ma upokojiť doktor a do uviazanej ruky mi zaviedol kanylu. Spustil mi do žily nejakú kvapalinu.

"Nie!" vrešťala som a vrtela sa na lôžku. To bolo poslednýkrát, čo som si volala na pomoc PKZtku! Popruhy agenti uviazali slabo, spotené ruky sa mi podarilo vytiahnúť a spolu s voľnými rukami som si vytrhla kanylu. Vojaci to vzali ako druhé znamenie a dievča-nedievča, bez milosti ma ťažkými telami pritlačili k podložke a doktor mi vpichol do tela sedatíva.

"Nechcem aby...Ste mi...dali...čip." dychčala som únavou.

"Je to pre vaše bezpečie." bolo to posledné, čo som si pamätala.

Zobudila som sa u seba v izbe. Akože doma DOMA v izbe. Bleskovo som sa posadila s pozrela sa na ruky. Prelepené leukoplastom a zápästia som mala obviazané. Kde mi to mohli vpichnúť? Pred zrkadlom na skrini a neskôr v kúpeľni som sa obzerala ako posadnutá krásou, no nikde v sebe som nevidela nič podozrivé. Isto to je kdesi na chrbte! Niekde, kde nedovidím! Rozplakala som sa od hrôzy a premýšľala, kto by mi s tým mohol pomôcť keďže sama to očividne nedokážem. Nenávidím pocit, keď je vo mne niečo, čo vo mne byť nemá!

Lenže komu by som mohla zavolať? Kas ani Lory neprichádzajú do úvahy a domov ísť nemôžem. A ani Adlera do toho nemôžem zatiahnuť. Možno by som mu tým iba ublížila. Lenže koho, KOHO? Škoda, že na Islu nemám nejaký kontakt. Od nervov som zhrabla šampón a šmarila ho do steny. S plačom som sa zviezla po stene dolu. Ako som mohla byť taká blbá? A slabá? Mala som sa viacej brániť! A Darla! kde je moja rybička? Vyletela som z kúpeľne ako strela. Darla si spokojne plávala v akvárku na skrinke. Vrátila som sa do kúpeľne a pozrela na seba do zrkadla. To si sa zase namočila do kaše...

Keď som sa poriadne vyplakala a zmierila s osudom, všimla som si v rohu plafónu niečo, čo tam pred tým nebolo. Vyzeralo to ako čierny štuplík z kofoly, ibaže bol hladký a občas to v ňom bliklo červeným svetlom.

Ja vám dám, idioti, špehovať ma aj v kúpeľni! Stopercentne to mám po celom byte! Cez skrinky som sa vydriapala ku kamere a odtrhla ju aj s kúskom omietky.

"Trhnite si." zahundrala som a strčila kamerku do prázdnej krabičky od krému. Stihne ich iný osud. V celom byte som ich nakoniec vyzbierala 7. V obývačke a kuchyni boli štyri, v spálni tri a na balkóne jedna. Dúfam, že iné ploštice tu nemám. Nasrane som to presypala do čierneho vrecka na odpad a vyniesla to von. Pristúpila som ku košom, položila to na zem a zúrivo som začala skákať po nešťastnom vrecku, pokiaľ sa nezačalo ozývať upokojujúce chrumkanie. Dokonca aj čierny náramok som opatrne zvliekla z ruky a vystrojila sa na prechádzku k rieke. Od bytíku som to síce mala na dobrých 15 minút chôdze ale nasratým krokom to šlo za 8 minút. Poriadne som sa natiahla a vyšmarila náramok čo najďalej. Sadla som si za zábradlie a prevesila nohy cezeň. Čo som to zasa vyviedla... Bože Elin!

"Tak tu by som ťa nečakal." ozvalo sa vedľa mňa začudovane. Len čo som ho zbadala, vystrelila som na nohy a cúvla od neho.

"Upokoj sa, nehryziem." dodal, no nechal mi priestor.

Trochu som sa uškrnula.

"Neublížil by si mi, aj keby si chcel." povedala som skôr zemi ako jemu.

"Svätá pravda." povzdychol si, vytiahol z vačku modré LMky a oprel sa o zábradlie "A keďže si vyrukovala s týmto múdrym argumentom, predpokladám, že ťa niekto zasvätil do situácie." zapálil si cigaretu a nenútene si potiahol.