Mafia Twins

37.Kapitola

~Maximilián~
"Nechápem tomu, toto nemôže byť pravda. Toto nie. To dievča je moja dcéra? Kedy si my chcela povedať, že žije?! " okamžite som volal jej matke. " Ja-ja čo?! Odkiaľ to máš ?" povedala Astrid. " Že odkiaľ to mám... je to pravda? Môj syn ju musel uniesť, aby som zistil že mám dcéru? Si normálna? Dobre vieš, že som sa celý život obviňoval! Že to kvôli mne zomrela moja krásna malá dcérka. A ty, moja sestra, celý ten čas vieš, že žije!" kričal som, toto nespravila. "Čože si ju? Kde ste, chcem svoju dcéru späť. Kde je ? Ak sa jej niečo stane..." nedokončila, lebo som jej skočil do reči. " To vravíš ty, čo jej tajíš jej pravú identitu,ale je koniec. Okamžite jej všetko poviem a ty, ty mi to dosvedčíš, inak o ňu prídeš. Ver mi!" odpovedal som už s ako-tak zvládnutým hlasom. "To nespravíš, že nie. Ona už otca má a je ním Dave, nekaz jej detstvo.
Prestaň s tým prosím! "

Pche ona prosí "Na to si mala myslieť prvej, smola! Buď rada že to nedopadlo horšie!" povedal som odmeraným hlasom. "Max, Max počkaj j.........." nedokončila to, pretože som zrušil hovor. Išiel som späť do jej izby. Spala, no o chvíľu nato sa prebudila. "Č-čo tu chcete?" bola presne po mne, tie oči, jej kuráž, až teraz som si to všimol.

Usmial som sa. "Prepáč, no musím ti niečo povedať" povedal som trochu s obavami. " O čo ide?" pozorne ma sledovala, každý môj pohyb. "Vieš ten náš rozhovor predtým..." začal som opatrne " Áno, a čo je s ním? " opýtala sa akoby nič." No tak ja tvoju matku poznám, dokonca viac než len poznám.... Je to moja sestra" vysypal som zo seba. "Č-čo to nie je, nemôže byť pravda " neveriacky sa na mňa pozrela " Áno je a to nie je všetko..." odmlčal som sa "Čo, čo ešte! Okamžite mi to povedzte!" jemne zvýšila hlas. "No a ty, ty si moja dcéra!" povedal som to. Z jej oči sa začali kotúľať slzy.

Čo mám robiť?

Pomaly som k nej podišiel a chcel som ju objať, no odtiahla sa "Ja viem že si na mňa nahnevaná, máš byť začo, ale nie na mňa. Mala by si sa hnevať na svoju matku, ktorá mi ťa celé tie roky tajila." povedal som a nakoniec som ešte dodal. "Prepáč, ale som z toho zmätený, neviem ako sa mám správať. Myslel som, že si zomrela pri tom požiari, tak ako aj tvoja matka. Ja-ja odpusť my prosím a prijmi ma za svojho otca, budem sa snažiť vynahradiť ti všetky tie roky. Len mi prosím ťa povedz OTEC!" a vtedy sa aj mne začali kutulať po lícach slzy. Ona si to všimla a potichu dodala "Nenávidím,nenávidím ťa. Týmto si mi zničil celý život!" vzlykala. Bol to ten najúžasnejší pocit na svete, aj keď ma obviňovala. MOJA DCÉRA... Ešte stále som tomu nemohol uveriť."A nenávidím ani svoju matku... Či tetu? Už ani neviem." hystericky sa zasmiala.

" Viem že ju nenávidíš, ale možno na to mala dôvod." povedal som takmer nepočuteľne, no ona to počula. Nemohol som uveriť tomu, čo som povedal. Naozaj ju obhajujem? "Aký dôvod mala na to, že odlúčila dcéru od otca?! A navyše aj mojej sestre klamala. Máš dve dcéry nie jednu!" vykríkla. "Nemám, len ty si moja dcéra...tvoja sestra je naozaj dcéra tvojej...ehm." "Chápem." povie. Chúďa dieťa, za jeden deň toľko zlých správ, ale je silná, vidím jej to v očiach.

" Tak to stačilo nenávidím ju, nenávidím, už ju nechcem v živote vidieť! Skazila mi celý život vzala mi rodinu! Pán Max-Otec prosím, je to už všetko ?!" a teraz posledná vec, nechcem mať pred ňou žiadne tajnosti." No ešte niečo, som šéf tej najväčšej mafie a keďže si moja jediná dcéra tak ak to prijmeš staneš sa oficiálnou princeznou mafie." povedal som z obavami v hlase. Chvíľu bola ticho no po chvíli odpovedala " Áno, príjmam a chcem aby ste mi všetko vysvetlili a naučili všetko čo viete." povedala mi a medzičasom ako som jej všetko vysvetľoval sa upokojila. "A mimochodom tykaj my." usmial som sa na svoju dcéru.
EMMA, moja nádherná dcérka. Dal som jej bozk na čelo a ona ma objala. Pomaly som odišiel z jej izby. Dohodli sme sa, že to všetkým oznámime až pri večery. Som zvedavý ako budú reagovať.
Išiel som do svojej pracovne a rozmýšľal nad všetkým. Mám dcéru o ktorej som do včerajšieho dňa nevedel. Teda nevedel, že žije. Ešte včera by som sa smial, keby mi niekto povie že mám dcéru. A ja ju fakt mám. Je nádherná a v jej očiach vidno že je aj rovnako ambiciózna,no aj poriadne tvrdohlavá. Z môjho príjemného premýšľania ma vytrhli pracovné povinnosti. No nič, je čas pustiť sa znova do práce.