Umenie zomrieť

☽ 4 ☾

Clio

„Čo to tu tak vonia?"

„Dračia krv. Dnes mi už horí druhá tyčinka," odvetila som a otvorila dvierka od chladničky. Okamžite ma ovanul príjemný chlad, až som slastne zavrela oči. Vonku bolo od rána nepríjemné dusno, ktoré sa dnu predieralo aj cez zatienené žalúzie. „Páči sa ti?"

„Je to veľmi príjemné, hoci možno nie v tomto teple."

„Potrebovala som navodiť upokojujúco atmosféru. Dračia krv je v takej chvíli úžasná voľba, hlavne pre mňa." Jej mierne sladkastá, až zemito-korenistá vôňa bola mimoriadne omamná. Lákala k tomu, aby sa jej človek poriadne nadýchol, posadil sa a na chvíľu spomalil. Zavrel oči a vypustil paru.

„Kam ty na tieto výmysly chodíš..."

„Rôzne internetové obchody, samozrejme, už overené. Ale najradšej do Brooklynu, je tam ten najlepší ezoterický obchodík."

Majiteľka Cyntia, Rylandova dobrá známa a priateľka, bola pri mojej nedávnej návšteve jej obchodíku veľmi zvedavá a zavalila ma otázkami ohľadom mojej poslednej kúpy. Práve u nej som totiž získala špiritistickú dosku, ktorú som v decembri použila na vyvolanie duchov Tiberia a Ambrosa. Do najmenších detailov som nezašla, ale môj príbeh ju beztak zaujal. Pri šálke čaju sme sa rozprávali dobrú hodinku.

„Môžeme tam niekedy spolu zájsť. Obchodík otvára pri západe slnka a zatvára s jeho východom."

„Čože?" opýtala sa mama prekvapene.

Obzrela som sa za ňou ponad plece, zatiaľ čo som vybrala chladený pomarančový džús. Včera a dnes som zvládla ľahšie jedlá, nemusela som žiť len na džúse a vode. V tomto teple ale padlo dobre všetko chladené. „Zaujímavý koncept, však?"

„Až veľmi zaujímavý. Musím tam s tebou niekedy zájsť."

„Možno pôjdeme už v trojici," podpichla som ju s úsmevom. Milovala som dni ako dnešný. Zobudila som sa celkom dobre vyspatá, nič ma nebolelo a deň mi plynul v takom akurátnom tempe. Spracovala som článok pre Rylanda a pustila sa do čítania a kontroly finálnej verzie nového čísla časopisu, ktorú chcel koncom týždňa odoslať do tlače.

„Stále ste si to nerozmysleli? Nechcete sa nabudúce opýtať na pohlavie?"

„Ja rozhodne nie. Ak som vydržala doteraz, dva mesiace už počkám."

„Ty možno áno, ale ja osobne prasknem od zvedavosti."

„Smola," zatiahla som a pobavene jej vyplazila jazyk. S dvoma pohármi chladného džúsu som klesla k mame na sedačku. Sotva som si však oprela chrbát o jeden z vankúšov, ozvalo sa spoza neho zaprskanie. „Bože, prepáč!" zvolal som, keď odtiaľ vyskočil Kalif rovno mame do lona. „Ale je to tvoja chyba, načo lezieš za vankúše."

Kalif na mňa ešte raz zaprskal a skočil na podlahu skôr, ako by ho mama pohladkala. Mamu mal celkom rád, naučil sa vychutnávať si jej pozornosť, keď nás prišla navštíviť. Dnes sa ale od rána choval akosi zvláštne – nebol pri mne, keď som sa zobudila a neprišiel ani keď som ho volala. Následne mi akosi stále utekal z dosahu, keď som ho chcela pohladiť alebo sa troška pomaznať.

„Čo je s ním?"

Mykla som plecom. „Neviem, dnes nemá svoj deň."

„Tak ešte dobre, že som prišla. Samej by ti tu bolo celý deň dlho. Kedy príde Michael?"

„Netuším, prvý deň na praxi môže dopadnúť hocijako. Ráno mali s Alecom niečo ako školenie, kto vie koľko si ich potom budú držať na oddelení."