Umenie zomrieť

☽ 23 ☾

Ryland

Reakcia Clio mi z mysle neschádzala celú cestu domov. Snáď nikdy, naozaj nikdy som ju nevidel takú vydesenú a znepokojenú. Dokonca ani koncom minulého roka a to už bolo čo povedať. Skutočne som ľutoval, že som jej tú knihu vzal ukázať. Hlavne teraz, keď bola tehotná a rozrušilo ju omnoho viac vecí, ako bežne.

„Si v poriadku?" opýtala sa Daysha a zozadu mi vkĺzla prstami do vlasov. Cestou od Clio som sa po ňu zastavil v práci. „Nepovedal si takmer nič."

„Premýšľam," zamrmlal som, bubnujúc bruškami prstov po volante. Zostávali posledné dve križovatky, doposiaľ na všetkých semaforoch som schytal červenú. Každá sekunda čakania navyše skúšala moju trpezlivosť. „Čo ty a zajtrajšok? Rozhodla si sa či pôjdeš s nami?"

„Myslela som si, že áno, ale..." zmĺkla na chvíľu a nešťastne mykla plecami. „Čítala som si niečo málo o podobných svadbách a nie som si istá, že by som tam mala ísť. Veď ma nik z nich ani nepozná, nechcela by som nejako narušiť váš kruh známych a tak."

„Hovoril som so ženíchom, nemá s tým problém."

„Fakt neviem, zlato." Naklonil som sa k nej a pobozkal ju na líce. Chcel som, aby išla so mnou. Uisťoval som ju, že nikto po nej nebude krivo pozerať. Predsa ale mala akýsi rešpekt, ktorý ju stále nútil pochybovať. „Môžem ešte do rána popremýšľať?"

„Zmeniť názor môžeš aj päť minút pred odchodom, ak sa stihneš dať dokopy."

„Čo by som si vôbec mala obliecť?"

„Hmmm..." zamyslel som sa, konečne mieriac k poslednej križovatke. „Máš tie krásne žlté šaty až po zem, tie s holým chrbtom." Nikdy som ju v nich ešte nevidel, zahliadol som ich akurát v jej skrini niekoľko mesiacov dozadu, keď sme spoločne vyberali šaty na večeru u jej rodičov. Išlo o moje prvé stretnutie s nimi a Daysha si chcela dať skutočne záležať, obaja sme pred nich museli nacupitať krásne nahodení. „Nia by ti vedela pomôcť s doplnkami, vlasmi a podobne. Skús jej napísať, možno sa inšpirujete jedna od druhej."

„Tiež ma presviedčala, aby som išla. Vraj to bude veľmi príjemný zážitok."

„Má rozhodne pravdu."

Občas mi prišlo zvláštne, že sú moja súčasná a bývalá partnerka také dobré priateľky. Ale v konečnom dôsledku to bolo milé. Od mojej oslavy narodenín si skvele rozumeli, najmä, ak sa k nim pridali ešte Clio a Marcia. Stala sa z nich štvorica, ktorej energiu dokázal zvládnuť len málokto.

„Hlavne si predstav, ako by som tam pôsobil ja... na každom ramene jedna žena, obe nádherné ako tie najkrajšie zákutia vesmíru."

„To bolo romantické a egoistické v jednom," skonštatovala so smiechom a teraz sa naklonila ona ku mne, aby ma pobozkala na líce. „Ráno ti dám vedieť."

„Len aby si mala počas noci dosť času na premýšľanie," rypol som do nej žartovne.

Daysha ma však veľmi rýchlo schladila faktami: „Budem mať, neboj. Prítomnosť tvojho synovca sa o to postará." S úškrnom mi brnkla po nose a potom svoju pozornosť obrátila na svoj mobil.

Uľavilo sa mi, keď som zaparkoval na známom mieste. Síce sme sa vo výťahu zbehli s deckami od susedov, ktoré celý čas vrešťali, bol som po dlhom dni konečne doma. V práci toho bolo tak akurát, znova som musel riešiť stále trvajúci problém s tlačiarňou, ktorý ma už týždeň oberal o všetku energiu. Nedokázal som pochopiť nového vedúceho a on nedokázal pochopiť mňa. Hrané poklonky a pretvárky boli citeľné z oboch strán.