Umenie zomrieť

☽ 24 ☾

Ryland

„Naozaj nerád vás otravujem práve dnes, ale ide o vážnu vec," povedal som a posadil sa do jedného z kresiel na povale domčeka. Andreas tu mal zriadený svoj vlastný priestor, taký malý ateliér, kde sa okrem maľovania venoval aj vykladaniu kariet. „Skúsim byť stručný."

„Daj si načas, prosím. Popremýšľaj a povedz všetko, čo potrebuješ," uistil ma Andreas a vľúdne sa usmial, zapaľujúc niekoľko sviečok. Po celom dni to vyzeralo, že ho vytrhnutie zo svadobného diania aj celkom potešilo. „Pokúsim sa ti čo najlepšie pomôcť."

On a Johan sa posadili naproti mne. Posledné voľné kreslo po mojej pravici obsadil Levi, ktorý mi celý čas postával za chrbtom a potom nás sem mlčky nasledoval. Ani jednému z nás nenapadlo, aby sme ho poslali preč. Zjavne nielen ja som cítil, že jeho prítomnosť je nevyhnutná, až logická.

„Nie som si istý, či mi dokážete pomôcť. Ale napadlo mi logické obrátiť sa práve na vás dvoch." Mojimi dvoma zálohami boli mama a Damiano. To však bolo skôr len tápanie v tme, ani jeden z nich nemal priame skúsenosti s oným, temným a zákerným svetom. „Potreboval by som pomoc s identifikáciou jedného démona. Netuším, či ide o strážcu, niky predtým som sa s ním ešte nestretol."

Po očku som pozrel na svojho synovca, ktorý bez slova hľadel do jedného z rohov podkrovia. Andreas tam mal uložených niekoľko svojich hotových obrazov. Zjavne ešte čakali na svojich nových majiteľov.

„Aby som bol úprimný, informácie nehľadám kvôli sebe. Je to pre moju dobrú priateľku."

„Pre Clio," šepol Levi.

Johan okamžite spozornel. „Tá z tvojej oslavy?"

„A z rituálu," dodal som. V krátkosti som mu povedal o všetkom, čo sa koncom roka udialo. Potreboval som sa s niekým o tento zážitok podeliť a prišlo mi, že práve on ma pochopí najlepšie. „Včera som zistil, že sa jej ešte koncom roka snívalo s akýmsi démonom." Z vrecka kožených nohavíc som vytiahol mobil a otvoril fotografiu, ktorá zachytávala obe kresby z knihy. V žiadnom prípade som ju sem nechcel nosiť so sebou. „Neviem... videli ste ho už niekedy?"

Mobil som najprv podal Johanovi, ktorý ho po skoro nekonečnej minúte podal Andreasovi. Sklamane pokýval hlavou – evidentne vedel toho toľko, koľko aj ja. Nádej vo mne zaiskrila, keď sa ženíchovi pri pohľade na mobil rozšírili oči.

„Nie som si úplne istý, ale..." Vstal a ráznym krokom zamieril k nám. Mieril k nizučkej, na mieru postavenej knižnici, ktorá bola plná staro a ošarpane pôsobiacich kníh. Chvíľu behal tmavozelenými očami po ich chrbtoch, až konečne našiel tú správnu. „Kniha mojej starej mamy... teoreticky. Našla ju v pivnici domu, kam sa so starým otcom po svadbe presťahovali. Bol dlhé roky neobývaný, susedia im nevedeli povedať ani to, kto tam pred nimi býval. Predošlí majitelia boli veľmi tajomní."

„Také domy mávajú najlepšiu povesť," povedal Levi, pozorne sledujúc Adreasa a knihu v tmavohnedom prebale v jeho rukách. „Aspoň teda v Saleme sa to hovorí."

„To máš pravdu, počul som mnoho príbehov o starých, aj niekoľko desaťročí neobývaných domoch. Z mnohých sa stali akési miestne legendy." Tie sa rozprávali akoby naozaj všade. V obchodoch, na tržnici a takisto na cintoríne. Počuť ste ich mohli na školských chodbách, v čakárni u lekára a prechádzaním sa po uliciach. Na prvý pohľad sa to možno nezdalo, ale Salem ešte stále žil svojou minulosťou a tradíciou. „Otec ich poznal mnoho, rád nám ich rozprával pri večeri." Keď prišiel domov z práce a všetci sme si sadli za jeden stôl, zvyčajne zhasol svetlá a zapálil dva veľké svietniky so štyrmi sviečkami. Navodil tak atmosféru, ktorú sme ja s bratmi milovali najviac.