Umenie zomrieť

☽ 45 ☾

Ryland

„Vážne nepotrebuješ pomoc s varením?" opýtala sa ma Clio medzi dverami.

„Nie, nie. Zvládnem to, za posledné mesiace som sa v kuchyni zlepšil, Daysha mala rada, ak sme spolu po večeroch varievali."

„Je na tom niečo naozaj čarovné." Pousmiala sa, zjavne zachádzajúc spomienkami do hodín, ktoré v kuchyni strávila s Michaelom. Už od začiatku ich vzťahu mi hovorila, že práve spoločné varenie a pečenie je jednou z ich obľúbených činností. „Tak teda dúfam, že sa vám večer vydarí. Hlavne nebuď zbytočne nervózny."

„A nezabudni urobiť ten drink, ktorý som ti hovorila," zakričala na mňa Marcia zo sedačky.

„Jasné, ďakujem ti."

„Pokojne mi potom napíš ako to išlo, skoro spať nepôjdem." Spomínala mi, že na Michaela dnes čakal náročný deň. Okrem praxe mal ešte sedenie u psychiatričky a potom ho čakal cesta späť do nemocnice za jednou maličkou pacientkou. „A ak by si niečo nevedel, zavolaj. Možno ti budem vedieť poradiť."

„Recept mám, nemal by byť problém." Nechystal som sa variť naslepo, recept sme už raz pripravovali aj spoločne. „Tiberius sa od včera neukázal?" zmenil som ešte rýchlo tému.

„Netuším, či sa mohol v noci vrátiť. Ale ráno som ho tu nenašla."

„Hlavne si to neber na seba, neurobila si nič zlé. Len si odpovedala na jeho otázku."

„Ja viem, ale mrzí ma, že mu neviem pomôcť. Urobil obrovskú hlúposť, to rozhodne áno, ale je mi ľúto, že sa nad tým trápi ešte aj po tak dlhom čase a pritom to zapiera." S rukami založenými na hrudi sa oprela o komodu pri dverách. „Možno, keby to pripustí sám pred sebou..."

„Myslím, že sám pred sebou si to už pripustil, ale masku nedokáže zhodiť pred inými."

„Beztak ho rodina súdila, možno by pomohlo, keby povie pravdu. Keby skrátka ukáže ľútosť a naozaj úprimne povie, že konal sebecky." Mykla plecami nad svojimi slovami. „Myslím, že by to bolo správne."

„Kto vie, možno to dôjde aj jemu."

„Pochybujem," odvetila krátko. Kútiky úst jej poklesli, ale spamätala sa behom sekundy. Opäť svoju pozornosť obrátila ku mne, povzbudivo ma objala a na rozlúčku pobozkala na líce. Poprial som im s Marciou ešte pekný zvyšok dňa a pobral sa vlastnou cestou.

Doma som bol pomerne rýchlo, nachystal som si všetko potrebné na kuchynský ostrovček, zviazal si vlasy do drdola a pustila sa do prípravy. Daysha mala prísť okolo siedmej, mal som teda dostatok času, aby som nemusel robiť osem vecí naraz.

Na dvere mi zaklopala akurát vo chvíli, kedy som na panvici otáčal druhý steak. Zeleninové príloha s pečenými zemiakmi bola hotová, slivková omáčka takisto. Práve kvôli nej som zvolil tento recept, Daysha ju milovala.

„Ahoj," pozdravil som ju a trocha kŕčovito sa usmial. Bola nádherná, presne ako vždy. Krivky jej tela objímala jemná lesklá látka šiat indigovej farby. Mala k nim zladené zlaté sandále na opätkoch a zlaté náušnice s kúskom sodalitu – boli darčekom odo mňa. „Akurát som dovaril."

„Skvelé, už sa teším." Potešilo ma, keď pristúpila bližšie, postavila sa na špičky a pobozkala ma. Iba na líce, ale predsa. „Vonia to tu skvele, cítim slivky."

„Pokúsil som sa o omáčku, ktorá ti minule natoľko chutila. Som spokojný, no viac ma zaujíma tvoj názor."

„Tak to aby sme čím skôr sadli za stôl."