Umenie zomrieť

☽ 41 ☾

Michael

Na chodbe som presedel možno aj hodinu, neviem. Zostal som tam tak dlho, kým som sa neprestal triasť a kým mi slzy prestali podmývať oči. Sústredil som sa na dýchanie a v hlave som si rátal dôležité sekundy. Nesmel som sa rúcať priamo uprostred praxe. Nič sa nedialo, bol to jeden prípad z mnohých. Netýkal sa ma ničím osobným. Nepoznal som tú ženu a pre záchranu jej života som urobil na sále všetko – všetko, čo mi urobiť dovolili.

„Ahoj," pozdravil som Clio potichu a vkĺzol dnu.

Do konca šichty mi zostávala ešte polhodina, no ja som za dnešok už hodil uterák do ringu. S primárkou ani doktorom Wellerom som hovoriť nechcel.

Pohľadom som prebehol po izbe, ktorá sa zdala prázdna. „Clio?" Zamieril som rovno do kúpeľne, kde som svoju snúbenicu našiel sedieť na zemi pri záchode. „Čo je? Je ti zle?" Kľakol som si k nej a pohladil ju po chrbte. „Koľkokrát si vracala?"

„Dvakrát," precedila cez zaťaté zuby. Tvár sa jej pritom skrútila do grimasy, akoby znova premáhala nutkanie na vracanie.

„Vie o tom niekto?"

„Nie." Chvíľu ešte zostala so sklonenou hlavou nad záchodom, ale potom sa vyčerpane zvalila do mojej náruče. „To je v pohode, nerob z toho drámu." Trocha nešikovne ma pohladila po líci a silene sa usmiala. Oči mala podliate krvou. „Mohol by si mi podať pohár vody?"

„Jasné, poď." Chcel som ju vytiahnuť na nohy, ale Clio zaprotestovala. Pre istotu chcela ešte zostať tu. Oprel som ju preto o stenu a vrátil sa do izby pre pohár. „Nemáš žiadne iné ťažkosti?"

Vodu popíjala pomaly, po malých dúškoch. Akoby sa bála, že jej uškodí. „Som v poriadku, vracanie ako vždy predtým." Kývnutím hlavy ma prizvala na zem k sebe. Mal som ju presvedčiť, aby sa postavila zo studenej zeme. Ale pri pohľade do jej zúfalej tváre som sa podvolil. Beztak som sa na nohách necítil úplne isto. „Neviem, či sa ťa mám vôbec pýtať na prípad. Máš to tak trocha napísané na čele."

„Krvou?"

„Bolo jej tak veľa?" Padlo mi dobre, keď sa oprela o moje rameno a pevne ma vzala za ruku. Palcom mi nežne prešla po hánkach, ktoré ešte nedávno pokrývala krv.

„Veľmi veľa... príšerne, desivo veľa."

„Ale pacientka prežila."

„Ako to vieš?" Mykla plecami a moju ruku si presunula na brucho. Svoju dlaň položila len o kúsok ďalej, aby sme pohyby a kopance bábätka cítili obaja. „Prežila, ale už nikdy nebude môcť mať vlastné deti. Začala krvácať a mysleli sme si, že ide o predčasné odlučovanie placenty. Ale išlo o ruptúru maternice a my sme neboli schopní zastaviť krvácanie. Celá maternica musela von."

„Preboha..."

„Bola len v dvadsiatom druhom týždni tehotenstva," pokračoval som upierajúc oči do prázdna niekam pred seba. Keby ich privriem, určite by som znova videl to malé. Nehybné, zakrvavené telíčko v rukách záchranárky. „Narodilo sa jej dievčatko."

„A čo je s ňou? Prežila to?"

„Na teraz áno, o hodinu môže byť všetko inak." Hoci som sprvu veľmi rozhodne išiel za primárkou, viac som sa s ňou hovoriť nepokúšal. Bolo lepšie, ak som diagnózu tej malej nevedel. Lebo aj keby... čo urobím? Nebolo tu absolútne nič, čím by som jej ja dokázal pomôcť. „Nemá veľké šance."

„Musí byť ešte hrozne maličká."

„Aj je," pritakal som. „Primalá a zjavne prislabá, aby zvládla všetko, čo ju čaká." Predčasne narodené deti ohrozovalo mnoho faktorov. Od rôznych infekcií, cez problémy s jednotlivými orgánmi, ktoré sa nestihli vyvinúť, až po krvácanie do mozgu, ktoré síce nemuselo byť fatálne, ale mohlo spôsobiť trvalé následky. „Neviem si ani predstaviť, ako sa jej mama bude cítiť. Má sotva dvadsať rokov."