Umenie zomrieť

☽ 30 ☾

Ryland

Nervózne som otočil mobil v rukách a znova skontroloval hodinky. Čas bežal bolestivo pomaly, každá minúta sa zdala doslova nekonečná. Stále som čakal a dúfal, že mi niekto príde podať správy – hocijaké. Keď som Clio nechával v starostlivosti lekárov, vyzerala príšerne. Bledá, s ústami od krvi a prevažne v bezvedomí.

Neviem ani, ako som nás dostal do nemocnice. Na cestu som si skoro vôbec nespomínal. Šoféroval som sem úplne automaticky, možno som dokonca porušil niekoľko dopravných predpisov, len aby som nás sem dostal čo najskôr.

„Dokedy tu chceme čakať?" opýtal sa Levi a znova zaujal svoje miesto po mojej pravici.

„Michael sľúbil, že za nami príde, keď bude niečo vedieť."

V prvom momente, keď dorazil a uvidel Clio, som si myslel, že skolabuje na mieste. Ešte nikdy som ho nevidel tak zblednúť a poddať sa strachu. Bolo mi ho v tej chvíli neskutočne ľúto. Vedel som, nakoľko úprimne a bezhranične ju miluje, ako veľmi mu na nej záleží. O to viac musela bolieť skutočnosť, že sa z minúty na minútu ocitla v tak vážnom stave.

„Obaja si myslíme to isté, však?" Nechápavo som nadvihol nad jeho otázkou obočie. Snažil sa to skrývať, ale ja som nervozitu v jeho tvári neprehliadol. „Je to trest. Starala sa do vecí, do ktorých nemala."

„Už mi to napadlo, ale..." mykol som plecami, „nie som si istý. V živote som sa s ničím takýmto nestretol. Nečelil som žiadnemu démonovi, nepoznám ich spôsob premýšľania."

„Nepáči sa mu, že chce Clio vzdorovať a odoprieť mu to, čo mu patrí. Na čo si myslí, že má právo."

„Odkiaľ to vieš? Už u nej doma si sa vyjadroval veľmi sebavedome." Nepáčilo sa mi, že hovorí tak rozhodne. Akoby o svojich tvrdeniach vôbec nepochyboval. Pritom ich ale nemal ničím podložené. Išlo len o domnienky a dedukcie.

„Neviem to naisto, myslím si. Snažím sa vžiť do jeho kože."

„To ti vážne neodporúčam."

Mykol sám pre seba plecami a znova vstal na nohy. „Čo teda mám robiť? Ponevierať sa naokolo a čakať?"

„Levi..." vydýchol som unavene a skryl si tvár do dlaní. Michael ma poprosil, aby som o všetkom informoval Marciu. Bola prekvapená, keď v telefóne začula môj hlas. Zjavne hneď jej napadlo, že sa niečo stalo. Škoda, že som ju nemohol vyviesť z omylu. „Aj keby máš pravdu, čo nám zostáva?"

„Priama konfrontácia."

„Na to zabudni," zahriakol som ho okamžite. „Ani jeden z nás nemá dostatok moci na to, aby sa postavil démonovi ako je tento. Nie, ak patríme do veľmi úzkej skupiny ľudí, ktorá ho zaujíma." V žiadnom prípade by som mu nedovolil, aby takto riskoval život. Muselo tu byť niečo iné, rozumnejšie a bezpečnejšie.

„Nie, my by sme sa mu nepostavil. Ale Clio," vysvetlil a založil si ruky za chrbtom. „S pomocou Michaelových predkov, samozrejme. Ak je skutočne pravda, že prvorodených zabíja od začiatku vekov, odkedy jeho rodina dostala kúsok mágie, musel vziať obrovské množstvo životov. A nahnevať tak veľké množstvo ľudí... celý ich rod."

Pomaly som začínal chápať, kam presne tým mieri. Prácu by odviedla Clio a duchovia Michaelovej rodiny. Ženy z ich rodu, ktoré doplatili na démonovu krutosť a násilne prišli o svoje deti.

„My dvaja by sme pre nich len vytvorili cestu, však?"

Bez váhania prikývol. „Dokázal by si to, nie?"