Umenie zomrieť

☽ 15 ☾

Michael

„Raz mi jeden z mojich pacientov po takomto zákroku povedal, že doslova cíti tepnu, ktorou som katéter viedol až hore do jeho hlavy," povedal otec potichu. Vzhliadol som od skrípt, ktoré som v rukách žmolil skoro celý deň. Beztak som však prešiel sotva tucet strán, stále som sa vracal k jednotlivým vetám a odsekom, lebo som sa na ne nedokázal poriadne sústrediť. „Vtedy som nechápal, ale teraz by som mu dal za pravdu."

„Mám ísť za sestričkou, aby ti dala niečo ďalšie na bolesť?"

Pokýval hlavou. „Nie, až také hrozné to nie je. Ide skôr len o zvláštny pocit."

„Okej... ale keby náhodou... vieš, mohol by som ti skúsiť pomôcť."

„Dám ti určite vedieť, Mike," uistil ma a znova privrel oči.

Zákrok prebehol v poriadku, presne podľa plánov a očakávaní. Doktori sa napokon zhodli, že pre otca bude endovaskulárny zákrok ten najlepší. Nad klasickým otvorením lebky ani neuvažovali, našťastie. Možno, keby aneuryzma praskne úplne, ale takto to nemalo priveľký zmysel. Zbytočne by ho tým len vystavili väčšiemu riziku.

„Mal si ísť na večeru s mamou, sotva si dnes niečo zjedol."

„Ako vieš, že som nemal osemchodové menu, kým si bol na sále?" podpichol som ho a na chvíľu skriptá zatvoril. Už sa mi nad riadkami krížili oči.

„Lebo si ako ja. Keď si nervózny, tak je jedlo to posledné, na čo myslíš."

„Je to dobrá cesta k žalúdočným vredom..."

„Ani nehovor, tvoja mama ma s nimi stále počas rezidencie strašila." Obaja sme sa potichu zasmiali. „Bývala veľmi urazená, keď som v práci nezjedol nič z toho, čo mi tak láskyplne pripravila a zabalila."

„Aj preto som Clio hneď na začiatku praxe povedal, nech sa o mňa v tomto smere nestará." Aj keď odmietnuť jej kuchárske výtvory bolo takmer nemožné. Občas som to však bol ja, ktorý som jej niečo dobré pripravil na ďalší deň do redakcie. Často mi čas nezostával, ale keď áno, rád som pre ňu urobil takéto milé gesto. „Ale dobre, obaja vieme, že zo stresu je aj mnoho iných ochorení, nielen vredy. Ktoré mimochodom nevznikajú priorite kvôli stresu, ale..."

„Stačí, prednášku na túto tému si naozaj neprosím," prerušil ma a s úsmevom.

Všetkým trom nám viditeľne odľahlo. Hoci sa otec ešte od zákroku nepokúsil postaviť na nohy, všetko ostatné vyzeralo byť v poriadku. Sťažoval sa síce na slabosť v ľavej ruke, ale tá sa mohla tiež veľmi rýchlo upraviť. Chcelo to hlavne čas a nejakú pomoc od fyzioterapeuta. Presne ako naposledy, akurát teraz v omnoho menšom rozsahu. Veľa vecí ešte bude závisieť od zajtrajšieho CT, ale doktorka Martinová nás upokojila už teraz. Podľa nej vyzeralo všetko omnoho lepšie, ako včera.

„Pokojne môžeš ísť zajtra domov, aby si sa lepšie pripravil na skúšku a bol s Clio. Už to tu zvládneme."

„Cez deň ešte zostanem, pôjdem nočným vlakom."

„Zas sa nevyspíš."

Mykol som sám pre seba plecami. „Pred skúškami aj tak nespávam, Clio by ti to dosvedčila."

Dnes sme spolu ešte nevolali, ale písali sme si takmer celý deň. Sprvu som na telefonovanie nemal náladu ja – bál som sa, že znova vybuchnem a budem na ňu zbytočne hnusný. Potom sa už do rozprávania nechcelo jej, údajne ju znova bolela hlava. K dobru rozhodne neprispelo ani počasie, ktoré sa už ani prinajmenšom nepodobalo na to včerajšie. Príjemný chlad bol preč a po mrakoch či daždi ani stopa. Slnko opäť pražilo a teploty sa šplhali nad tridsať stupňov. Ešteže nemocnice ponúkali luxus v podobe klimatizácie.