Necháš ma už konečne žiť?🥱

Nový žiak?💀

Pondelok 5:45:
„Takže nič nové zas sa postaviť z mojej milovanej postele a chystať sa"popod nos som si mrmla. Urobila som si všetky veci ako každý deň.
Obliekla som si  roztrhané džinsy a na vrch hnedú mikinu. Keď som sa išla pozreť do zrkadla tak mi to pripomenulo toho chlapca..„neviem prečo nad ním rozmýšľam keď sme sa ani poriadne nebavili" moja myseľ prehovárala samú seba. Išla som dole. Keďže rodičia išli dnes ku doktorovi lebo mama budé mať bábo, tak som im povedala nech idú tam veď mám 17viem sa o seba postarať. Pripravila som si čokoládové guľôčky s mliekom. Položila som si to na stôl a začala jesť. Dojedla som to odložila si po mne veci. Bežala som sa obuť dala som si prechodnú bundu lebo bolo von trochu chladno a tenisky. Zobrala som batoh a bežala na zastávku lebo som meškala. Nedívala som sa na cestu a bežala. V tedy som narazila do niekoho, keď som sa postavila zo zeme a zobrala batoh tak som sa na toho človeka pozrela a prepáčila. Keď som sa už riadne pozrela bol to ten chlapec z minula.
„To som až tak pekný že vždy padneš?lebo ma vidíš" povedal to s falošným namysleným hlasom a zasmial sa. Ja som sa tiež zasmiala. No kéžby to tak bolo. Pozrela som sa na zastávku a už tam nik nebol. Jedine čo som videla bol zad autobusu ako odchádza.
„Musím ti poďakovať teraz som zmeškala autobus. Ďakujem"
„Nemôžem za to že sa nedívaš na cestú" odvrkol a pozrel na mňa ako tam strachujem že neprídem do školy včas a budem mať zle.
V hlave mi išlo milión myšlienok,lenže sa mi prerušili so slovami.
„Ak chceš môžem ťa zaviesť ku škole aj tak tam mám namiereno" pozrela som sa na chalana jak keby to bola moja záchrana.
„Vážne by si to pre mňa spravil?" Opytala som sa ho to a v hlave mi išlo že som sa nemohla horšiu otázku spýtať.
„Veď keď sa už takto stretávame mohli by sme sa aj zoznámiť takže v kľude ťa tam hodím:)" Poď zamnou idem pre auto bývam tu za rohom. Pozrela som sa na neho a nahodil úsmev. Tento úsmev nebol ako všetky ostatné ale iný v tomto úsmeve som sa sama rozpúšťala. Keď som si to uvedomila moje myšlienky si hovorili „bože ten jeho úsmev taký pekný..." alebo „nepoznáte sa poriadne, nepremýšľaj nad tým.." nevedela som čo budem počúvať rozhodla som sa že nebudem nad tým rozmýšľať.
Keď sme prišli k nemu sadli sme si do auta. V tedy ma pohltila panika že čo ak ma ukradne aj keď je to blbosť alebo spraví nejakú zlú vec. Veď sa ešte ani nepoznáme poriadne. Stuhla som aleže úplne. Chlapec si všimol že niesom nejaka svojá tak začal komunikovať kým sme prišli ku škole.
„Tak ako sa voláš? Konečne by som sa to mohol dozvedieť"
„T/M... T/M Cehláriková.. a ty"
„Cehlariková hovoríš.. ja ja som Juraj"
Momentálne sme si premenili pocity on bol stuhnutý a ja uvoľnená. Začala som sa ho tiež vypitovať nech sa spoznáme a niesme stuhnutý. Aj to fungovalo. Zistila som o ňom kopec vecí že hrá hokej. Nemá surodenca. Čo rad robí vo voľnom čase a také veci. Keď sme prišli pred školu tak som mu poďakovala. Vystúpila som a rozlučila s ním. Bolo 7:45mala som ešte dosť času čo som bola radá. Išla som hore schodmi a mi prebiehali hlavou myšlienky  o ňom. „Prečo mi nepovedál jeho priezvisko" prečo stuhol keď som mu povedala moje meno? a takéto veci boli skoro každú minútu.
V škole:
Keď som prišla na Anglický jazyk sadla som si do zadu. Keďže naša trieda je rozdelená na tri skupiny. Momentálne budem sama a Soňa bude mať telesnú. Keď zazvonilo na hodinu vypla som mobil dala do zadnej kapsy džinsov a čakala na učiteľa.
Keď prišiel učiteľ tak mal dobru náladu. Čo urobila radosť viac než jednému žiakovi. Jeho prvé slová viedli.
„Dobré ráno študenti.. dnes k nám prišiel nový žiak budem rád ak si budete pasovať. Do triedy vošiel Juraj. Úplne som stuhla ako keď sme išli autom.
„Takže čaute som Juraj..Juraj Slafkovský" v tedy začali baby šialeť a chalani tešiť že majú takého chalana v triede. No ja som stuhla ešte viac. Nevedela som ako mám reagovať na túto situáciu. Že prišiel k nám do triedy človek čo sa mi trochu páči alebo že sa mi páči človek čo je známy a je všade na soc. sieťach.. moje myšlienky boli ešte viac zamotané.
„Môžeš si sadnúť k T/M tá je.." v tedy ho prerušil Juraj „jo viem ktorá je už sme sa pár krát stretli" pousmial sa a sadol ku mne oprel sa o zad stoličky. „Tak už aj tu sa stretávame som rád že si nepadala zo stoličky a ja ťa nemusel chytať"
„neboj nepadám stále a nie pri tebe"
„Takže mi chceš povedať že existuje ešte nejaký chalán čo je peký ako já a pri ňom tiež padáš" urobil urazený úsmev. Neviem ako viem ktorý úsmev je aký ale niekedy to vidno.
„Veľa si fandíš keď si myslíš že si až tak pekný" zasmiala som sa. „Teraz nerečnime a dávajme pozor." On nič nepovedal a počúval učiteľa.
Koniec školy:
Keď skončila posledná hodina išla som na obed. Tam som stretla Kiaru a Soňu všetky tri sme si sadli za stôl a jedli obed. Naše kuchárky su najlepšie...omnoho lepšie varia než na základke. Najedli sme sa rozlúčili a každá išla svojou cestou. Bola som už pri dverách že pôjdem domov. No v tedy na mňa niekto zakričal. Bol to Juraj. Či by ma nemohol zaviesť domov. Ja som súhlasila.
Cesta domov:
Sadli sme si do auta. Rozprávali sme sa o tom kde by sme chceli ísť. Ja som sa spýtala že kde hráva hokej keďže tu v Košiciach je snaď tisíc štadiónovva veľa tímov. No a prišla rada na môjho otca. Či hrá hokej. Ja som mu odpovedala že áno že prečo sa pýta.. odpovedal že iba ho to napadlo... vraj pozná tiež hokejistu ktorý má také priezvisko...
Boli sme už pri mojom dome. Poďakovala som mu zas a rozlúčila.
Doma:
Prišla som domov vyzula som sa zavesila som si bundu hodila batoh do rohu a išla za rodičmi.
„Kto bol ten chalan v aute čo ťa doviezol?" Pýtala sa mama...

-Takže čaukoo táto čásť je tiež rozdelená na dve časti:)hádam že sa vám páči zatiaľ tento príbeh. Srry za gramatické chyby.💋