Necháš ma už konečne žiť?🥱

48.

Stojím tam ako stĺp a neviem čo povedať..
Šimon Nemec tu mi vylieva srdce ako sa trápi kvôli mne..

Nemohla som sa ďalej na neho takto dívať a vrhla som sa do jeho objatia..ničí ma to viacej, že takto trpí kvôli mne než keď som ja kvôli nemu.

„odpúšťam ti" slabo som to povedala ale zároveň dosť hlasno aby to počul. No to som nemala hovoriť skoro ma zabil také silné objatie mi dal po tých slovách že to ani nemôžem opísať..

„dobre dobre to stačí" začala som sa smiať.
Keď ma už konečne pustil z objatia, tak si musel utreť slzy no zlatý je až moc..

„takže mi to odpúšťáš a začneme odznova?" Spýtal sa ma so zlomeným hlasom ale aj tak s iskričkami v očiach.

„áno áno odpúšťám ti..no mala by som už ísť domov.."
„jasné pôjdem ťa odprevadiť" postavil sa na nohy a podal mi ruku nech sa aj ja zodvihneme tak som aj urobila..

Zobrala som si skateboard do ruky a išla pri Šimonovi. Rečnili sme sa o rôzných veciach čo sa za ten čas udialo..

„no tak ja už pôjdem..ďakujem za odprevadenie" dala som menší úsmev a už sa obracalá ku dveram no nádherný Šimonko ma otočil a dal do medvedieho objatia..

„aj ja ďakujem za to že sme sa mohli stretnúť a nezabila si ma..dobrú noc t/m"
Po jeho slovách mi dal pusu do vlasov a odišiel. Keď som sa pozrela na neho ako odchádza tak ho už ani nebolo vidieť poriadne..

Zobrala som si teda kľúče, odomkla dvere a išla za rodičmi..
Chvíľu sme sa rozprávali no keď doliehali na mňa únavná vybrala som sa hore. Dala som si rychlú sprchu a hodila sa do postele.

Rozhodla som sa, že napíšem aj Soni..

T: ahoj Soni nestretli by sme sa zajtra poobede? Ak hej by som chcela ísť aj do obchodov pokupovať darčeky lebo nič nemám..

Odpoveď mi prišla hneď do minúty

S: jasné strašne rada pôjdem niekam po dlhšej dobe<3

T: dobre tak o 14 budem pres tvojím domom..
S: jasné pa.

Odložila som mobil a išla spať..

Ráno som sa zobudila na hrozný rachot bože kto je tak hlučný..
Zodvihla som sa z postele a išla do kúpeľne kde som si spravila svoju rannú rutinu.

Po pól hodine som išla dole prečo tam je stále taký rachot..
no keď som to uvidela srdce mi podskočilo boli tam otcoví spoluhráči..

Tak dlho som ich nevidela popravde aj oni mi chýbali veď predsa som sa často s nimi stretávala..

Prišla som k ním a milo sme sa privítali. Vošla som do kuchyne kde mama robila asi obed.
„mám ti s niečim pomôcť?" Spýtala som sa jej lebo som videla aká je nervózna a všetko sa jej kazí..

„ak by si mi mohla spraviť polevou na koláč by som bola rada.."
nič som nepovedala a zobrala som si zo stola knihu a začala robiť čokoládovú polevou.

Keď som ju mala hotovú vybehla som hore sa prezliecť.
Nahodila som na seba čierné tepláky a bielu mikinu #bezďákmood.
Vlasy som si dala do vysokého copu a išla dole ku ostatným.

Sadla som si za stôl a naberala si polievku.
Iba tak idú u nás obedovať ako privitanie že sme sa vrátili..

Bola jedná hodina a nevedela som čo si mám obliecť. Hodila som na seba zvonové rifle a čierné body s dlhým rukávom.
Potom som si dala menšie čižmy na opätku a na seba som ešte hodila čiernu zimnú bundu.

O pol druhej som išla na zastávku kde mi išiel prapve na čas autobus..Haha nemusím aspoň čakať.

Cestá bola dlhá lebo je všade ľad a šofér už skoro dva krát to dal do auta..

Vystúpila som pred centrom a išla ku Soni..
Zazvonila som na jej dvere a nič..ak spí ju dotrhám. Zvoním tam ako šialená lebo mi už mrznú prsty bola som rozhodnutá že odídem ale konečne sa otvorili dvere.

Stala tam Soňa ktorá bola v pyžame ja ju asi zabijem hneď prvé privitanie a stretnutie dopadne tým že bude v hrobe..

________________________________________________________