1. časť

866 35 5
                                    

Klamala by som keby poviem, že nemám strach. Ale čoho sa báť? Veď o nič nejde. Iba o to či sa mi splní sen, či budem šťastná, či bude mať môj život konečne nejaký zmysel.

Vlastne ide o všetko.

Dnes sa dozviem či ma príjme jedna z najznámejších modelingových agentúr vôbec. Možno si teraz hovoríte, že je to akurát trápny sen malého dievčatka. Ale pre mňa to znamená všetko. Bola som už na nespočetne veľa kastingoch, pohovoroch, no a dnes sa mi konečne ozvú. Vraveli že presne o 20:00 mi na email pošlú správu, o tom či ma vezmú.

A tak tu už pól hodinu čakám pred zapnutým Gmailom pokiaľ bude osem.

Pozerajúc na hodiny zistím že je presne 19:59.

Začnem sa prihlasovať.

Práve je 20:00 ale neponáhľam sa. Veď predsa nebudú presný na sekundu.

Konečne sa prihlásim, no žiadny nový mail neprišiel. Dám znova načítať stránku a sledujem či sa niečo zmenilo.

Áno! Už prišiel. Nervózne sa sama pre seba usmejem. Za sebou počujem kroky. Som si istá, že je to mama, určite je tiež zvedavá.

Začnem teda Nahlas čítať: ,,Dobrí deň Slečna Tolkins. V zmysle zákona..bla, bla, bla, bla.. vám Oznamujeme, že vás prijímame a bla, bla bla..."

Šťastne som vypískla a objala mamu, ktorá sa rovnako nadšene usmievala.

,,Tak to asi idem oznámiť Lise, že bude mať spolubývajúcu." Povedala s úsmevom a žmurkla. Som rada, že ma tak podporuje.

Lisa je dcéra maminej sestry, takže vlastne moja sesternica. Oh, áno tá 'milá, krásna, úžasná' sesternica Lisa. Tá irónia sa ani nedá prehliadnuť.

Nikdy sme sa nemali v láske, lenže ona býva v Londýne a ja budem predvádzať na prehliadkách len tam.

A keďže my od Londýna bývame dosť ďaleko, tak by to ani nemalo zmysel. Mama s Lisou o tom hovorila a ona to schválila, čo sa vlastne dosť čudujem. No čo, nemôžem sa sťažovať.

Po asi dvadsiatich minútach prišla mama. ,,Všetko je vybavené zlatko. V pondelok sa sťahuješ" Povedala nadšene.

Usmiala som sa tak, ako najviac to šlo a zas ju objala. ,,Moc sa teším."

---

Zo sladkého spánku ma zobudil ten prekliaty budík. Zívla som a posadila sa na posteľ. Dnes je pondelok a to znamená len jedno, sťahujem sa.

Usmiala som sa a nemierila si to do sprchy. Najradšej by som tam bola hodinu, no vzhľadom k tomu, že sa ponáhľam mi bude musieť stačiť pár minút.

Rýchlo som si vyfénovala a učesala vlasy. Make-up som si nedala. Obliekla som si klasické Jeansy a biely bavlnený sveter. Skontrolujem ešte všetky sociálne siete a môžem ísť.

Pri dverách ma už čakal otec s mojim kufrom. ,,Tak môžeme?" spýtal sa.

,,Jasné, hneď.." Odpoviem a rýchlo si ešte vezmem z kuchyne banán a minerálku. ,,Ták, teraz už môžeme" poviem a zasmejem sa.

Otec vzal môj kufor, a naložil ho do auta. Ja som sa zatiaľ rozlúčila s mamou. ,,Budeš mi chýbať" Povedala smutne. ,,Neboj sa, občas prídem aj domov" zasmiala samo sa a silno ju objala.

Nasadla som do auta a otec naštartoval. Zakývala som mame a poslala jej pusu.

Do uší som si dala slúchadka a pustila si hudbu.

Bude to dlhá cesta.

---

,,Ták a sme tu!" Povedal otec nadšene.

Otvorila som svoje rozospaté oči o zbadala stredne veľký tehlový dom.

,,Nejako rýchlo nie?"

,,Zlato, spala si celú cestu." Zasmial sa.

,,Bože to fakt? " Povedala som pobavene a vystúpila z auta.

,,Veď skoro všetky domy tu vyzerajú rovnako." Povedala som znudene.

,,Čo ak sa stratím???"

Otec sa zasmial. ,,Tak zavoláš Lise.." Povedal ľahostajne.

Len som prevrátila očami.

Prišli sme ku dverám a otec zazvonil.

Po chvíli otvorila Lisa. Neusmievala sa.. A čo som čakala? Jasné, že mi neupečie tortu na privítanie, ale aspoň malý úsmev by stačil.

Otec si s ňou podal ruku a pozdravil ju. Ja som len ticho stála a usmievala sa ako idiot.

,,Ahoj Lisa!" Povedala som nakoniec.

,,Čáu.." povedala nezaujato.

,,No tak poďte ďalej no.." ukázala rukou smerom ku obývačke.

,,Ja by som veľmi rád ostal, no bohužiaľ ponáhľam sa do práce" Povedal otec smutne.

,,Aha, tak sa maj" povedala Lisa a falošne sa usmiala. Veď inak to ani nevie.

,,Pá oci" Usmiala som sa a objala ho.

,,Ahoj Marie." (čítajte Mari) Pohladil ma po chrbte a odišiel smerom ku autu.

,,Mám ťa rád!" Zakričal ešte na mňa keď nastupoval.

,,Aj ja teba!"

Usmial sa a naštartoval. Za chvíľu už auto zmizlo za zákrutou a ja som ho stratila z dohľadu.

,,Tak poď už" Povedala Lisa.

Poslúchla som ju a vstúpila som do útulného domčeku.

Sadla som si na pohovku a Lisa mi doniesla čaj.

Ona si sadla oproti.

,,Už vieš čo to bude?" Pozerala som na jej guľaté bruško.

,,Nie chceme sa nechať prekvapiť." ..A zas ten falošný úsmev, uverí jej ho vôbec niekto?

,,Aha" Tiež som sa usmiala. ,,A v koľkom mesiaci vlastne si?" spýtala som sa zamyslene.

,,V piatom."

,,Uff.." Zasmiala som sa.

,,No..."

Chvíľu sme mlčali. Bolo to dosť trápne ticho.

Nakoniec konečne Lisa niečo povedala: ,,Môžeš sa ísť vybaliť keď chceš, tvoja izba je na poschodí druhé dvere vpravo."

,,Dobre, vďaka."

Vzala som svoj snáď sto kilový kufor a ťahala ho hore po schodoch. Fakt ti ďakujem za pomoc milá Lisa!

No dobre.. nemôžem jej to zazlievať, je predsa tehotná.

Ale nepomohla by mi tak či tak..

Keď som sa konečne vytrepala hore po tých prekliatych schodoch, zabočila som doprava, tak ako mi povedala a otvorila som druhé dvere.

Ocitla som sa v bielej presvetlenej izbe. Bola tu akurát posteľ, stolík a stojan s pár vešiakmi. Och.. čakala by som aspoň skriňu, no čo už.

Zavesila som pár svojich vecí na vešiaky. Tie, ktoré sa nezmestili som nechala v kufri.

Odblokovala som svoj mobil a ešte raz si prečítala celý email, ktorý mi prišiel včera.

Vraj mám prísť v Stredu o deviatej.
To som zvedavá ako to dopadne...

--------------

Ahojte! Tak začala som písať nový príbeh, ktorý sa vám dúfam bude páčiť a dúfam sa tu nájde veľa Fanúšičiek Thea :3 Ale určite to môžte čítať aj keď ho nepoznáte. Myslím že na tom až tak nezáleží, pretože Theo v tomto príbehu bude úplne iný ako je v skutočnosti :O :)

Ak sa vám prvá časť páčila dajte Vote pre ďalšiu prosím^^ A komentár tiež veľmi poteší :) ♥





Love Doesn't Exist (Theo James)Where stories live. Discover now