Love Doesn't Exist (Theo James)

7. časť

Theo odomkol dvere a obaja sme vošli dovnútra.

Ocitla som sa vo veľkej priestrannej obývačke, ktorá bola spojená s kuchyňou. Na konci Obývačky boli schody a vedľa nich ešte nejaké dvere. Všetko tu bolo zariadené len do sivej, čiernej alebo bielej farby. Bolo vidno, že v tomto byte nebýva žena. Aspoň myslím. Vyzeralo to tu veľmi tajomne, zaujímavo ale krásne. Presne ako Theo.Chcela som mu to tu pochváliť, ale to ticho je tak zmyselné. Nebudem ho kaziť.                                                         

  Počujem len jeho nádych, výdych. Počujem tlkot svojho srdca. Stiekla mi jedna nová slza po tvári. Prečo to musí byť tak ťažké?                                                                                 

Počujem ako sa Theo približuje ku mne, cítim jeho dotyk, no nevidím ho. Moje oči sú zavreté.                         Ucítila som ako jeho palec jemne prechádza po mojom líci. Pomaly utrel moju slzu. Vydýchol. ,,Neplač." Zašepkal, no nie ľútostivo, skôr prísne. Otvorila som oči a pozrela naňho. Rýchlo odvrátil pohľad a zohol sa pre môj kufor na zemi. ,,Budeš spať hore." Vravel, keď sa pozeral na schody. Hmm poschodový byt nemá hoci kto.                                                                                                                                               ,,Poď za mnou." Prikázal a prešiel ku schodom. Vyšli sme na chodbu, kde boli dvoje dvere. Jedny naľavo, druhé napravo. Vošli sme do tých ľavých a ocitli sa v 'mojej' izbe.        

  Nebola ničím zaujímavá. Bola tu len posteľ, skriňa, stôl a veľké zrkadlo. Vlastne sa ani moc nelíšila od mojej izby u Lisi.

 Theo položil môj kufor do rohu izby a oprel sa o stenu za sebou. ,,Napravo je kúpeľňa." Povedal z pohľadom upretým na svoje nohy.  ,,Dobre." Povedala som potichu a sadla som si na posteľ.

 Pozrel sa na svoje Rolex hodinky. ,,Je pol jednej."

 ,,Len? mala som pocit, že už sú tri." Povedala som zo slabým úsmevom. 

,,Nechce sa ti spať, že nie?" Zaškeril sa. ,,Vôbec." Pozrela som naňho. ,,Nejdeš ešte na chvíľu dole?" Pousmial sa.

 Tu otázku som potrebovala počuť. ,,Môžem." Taktiež som sa pousmiala a obaja sme zišli dole. Sadli sme si na tmavo sivý gauč a Theo zapol telku.

 ,,Ako ide modeling?" Pýtal sa s miernou iróniou v hlase. ,,Skvele. A ako to ide u policajtov?" Spýtala som sa s úsmevom.,,No.. žijem." Zasmial sa. ,,Aj keď už som nemusel." Povedal akoby nič. ,,Hlavne že žiješ." usmiala som sa. Theo len prikývol. 

,,Myslel som si, že sa už nestretneme." Povedal potichu a pozrel mi do očí. V živote sa mi nik tak úprimne do očí nedíval. Väčšinou keď sa vám s niekým stretne pohľad, tak ho hneď aj odvrátite. No s Theom to tak nie je. On sa ľudom nebojí pozrieť do očí. Nebojí sa čítať ich myšlienky.

 ,,Z kadiaľ sa vlastne poznáš s Noahom?" Spýtala som sa zvedavo. Theo uhoľ pohľadom a pozeral sa niekam do zeme. Chvíľu mlčal.Prečo som musela skaziť túto zvláštnu, ale aj tak krásnu chvíľku? 

,,Povedzme, že o tom nechcem hovoriť." Konečne odpovedal.,,Prečo?" Pýtala som sa nechápavo. ,,Tak takto.. Povedzme, že o tom nebudem hovoriť. Ok?!" Povedal trochu naštvane.

,,Prepáč." Zašepkala som. Asi sa na to budem musieť spýtať Noaha.

 ,,Neospravedlňuj sa."